V roku 2008 Inštitút pre výskum populácie vydal svedectvo bývalej zdravotnej riaditeľky potratovej kliniky. Aj keď bola Zlata presvedčená o potratoch natoľko, že pracovala na klinike šesť rokov, teraz je pro-life. Toto je jej príbeh:
„Pamätám sa na tento konkrétny prípad, keď som asistovala v zákrokovej miestnosti na klinike, kde som bola šesť rokov zdravotníckou asistentkou. Stála som za doktorom a videla som všetko počas toho, ako vykonával potrat žene, ktorá bola v 20. - 22. týždni tehotenstva.“
V 20. týždni je dieťa plne vyvinuté. Váži asi 300g a je asi 25 cm dlhé. Má prsty na rukách i nohách, má tvár a všetky orgány ako novonarodené bábätko, vrátane vlastnej maternice a vaječníkov, ak ide o dievča. Hrtan je vyvinutý natoľko, že sa dokáže hýbať - ako pri plači. Má vyvinutú chuť a v jednom experimente sa preukázalo, že bábätká zhruba v tomto veku pili menej amniotickej tekutiny, keď bol do nej pridaný makový olej, ktorý spôsobuje horkú chuť. Už od 14. týždňa po počatí počuje, reaguje na dotyk a môže cítiť bolesť. Tu si môžete pozrieť pohyblivý 4D sonografický záznam 21- týždňového bábätka. Na ultrazvuku možno jasne pozorovať tvár dieťaťa.
Pracovníčka kliniky hovorí:
„Videla som tvár toho dieťaťa. Neviem opísať, čo som v tej chvíli cítila. Uvedomila som si, že sme práve zabili ľudskú bytosť. Ale zároveň som si pomyslela: je to legálne, takže to musí byť v poriadku. Ale celé moje vnútro kričalo proti tomu, čo som práve videla. Cítila som smrť. Pozerajúc na krvavé časti tela dieťaťa som sa cítila zahanbená a zmätená. Môžem povedať, že som dokonca cítila prítomnosť diabla. Veľmi ma to rozrušilo. Moja myseľ bola tak zaslepená temnotou, že som nebola schopná čokoľvek urobiť.
Niekedy o tom dni premýšľam a cítim, že som mala ujsť alebo sa pokúsiť zastaviť to šialenstvo. Čo sme to robili, my zdravotníci, my ľudia? Čo sa stalo s našimi srdciami? Kde sme stratili súcit?
Ak by sa toto dieťa narodilo predčasne, v 20.- 22. týždni by malo šancu prežiť. Pomyslela som si: Ľudia, zamyslite sa, čo robíte. Čo to robím - ja? Pomyslite na dôsledky tohto potratu. Predstavte si, že ste to vy. Predstavte si, že ste na tom najbezpečnejšom mieste, v lone svojej matky. Nemáte vôbec predstavu, ako kruto sa skonči váš život, ako budete roztrhaní na kúsky. Zrádzame svoje deti. Ukončujeme ich vzácne životy tak náhle, tak nečakane. Myslíte si, že potrat prináša úľavu, on ale prináša prázdnotu, hanbu, bolesť, ľútosť, vnímanie smrti. Šesť rokov boli potraty mojím spôsobom obživy. Šesť rokov to bol môj život...“
Pracovníčka kliniky si spytuje svedomie. Preukázala veľkú odvahu tým, že sa postavila proti svojej predchádzajúcej práci na klinike. Emocionálna odolnosť, ktorú preukázala zverejnením svojho príbehu je čosi, čo by malo byť ocenené všetkými pro-life zástancami. Je také ľahké uspať svoje svedomie. Nikto nechce pripustiť pred druhými, a ani pred sebou, že spravil čosi zlé. Keď pracovníci kliník predstúpia, musíme ich podporiť a prijať.
Pracovníčka kliniky ukončuje svoje svedectvo nasledovne:
„To je len začiatok môjho príbehu. Srdce mi horí stále viac, aby som každému povedala pravdu. Ešte o mne budete mnoho, mnoho ráz počuť. Modlím sa, aby Boh, jediný Boh, ktorého všetci máme, otvoril vaše srdcia a dal vám múdrosť a vášeň povstať a prehovoriť! PREBUĎ SA SVET! PREBUĎ SA!!!“
Dúfam, že každý, kto si to prečíta, bude inšpirovaný jej odvahou a entuziazmom. Zlata je len jedným z mnohých príkladov, ako sa môže srdce zmeniť a celý život prevrátiť naruby. Každý môže začať odznova, nie je dôležité, čo ste urobili, alebo aké chyby ste spravili, každý sa môže obrátiť a začať robiť dobré veci. Dúfam, že ak toto číta niekto, kto nenávidí pracovníkov kliník a má pocit, že skloniť sa k nim je stratou času, to prehodnotí a začne mať súcit. Nikdy to s nikým nevzdávajte.
Sarah Terzo je pro-life autorka a tvorkyňa web stránky clinicquotes.com. Je členkou laického pro-life hnutia [Secular Pro-Life] a Pro-Life aliancie gayov a lesieb [Pro-Life Alliance of Gays and Lesbians]. Môžete sa s ňou skontaktovať.
Zdroj: lifenews.sk
