Vyrastal som vo viere, že narodiť sa ako gej znamená byť už navždy najsilnejšie a všepohlcujúco eroticky priťahovaný iba k môjmu rovnakému pohlaviu.
Roky dospievania boli peklom. Často som rozmýšľal nad samovraždou, príležitostne som sa sebapoškodzoval a mal som rastúci problém s alkoholom. Žil som v dedinskej baníckej komunite na severe Anglicka a veril som, že medzi vlastnými nebudem ako gej nikdy prijatý – hlavne keď som pozoroval svojho o desať rokov staršieho bratranca (ktorý už zomrel na predávkovanie drogami), ktorý sa snažil vybojovať si svoje miesto ako gej v neskorých sedemdesiatych a skorých osemdesiatych rokoch. Boli to roky, kde v spoločnosti dominovali mužské robotnícke spolky.
V záplave sĺz som ako 17 ročný prišiel za mojim otcom. Môj otec a mama boli výnimoční. Povedali mi, že vedeli, že som gej a ubezpečili ma o svojej bezvýhradnej láske. Moji kamaráti na strednej mi tiež povedali, že vedeli, že som gej a nielen, že si ma vážili za to, že som sa k tomu priznal, ale tiež ma utvrdili v mojej domnelej sexuálnej orientácii. Môj najväčší strach upadol. Cítil som takú slobodu, akú som nikdy pred tým nezažil.
V osemnástich som sa presťahoval do Londýna, tej všepohlcujúcej metropoly, a naplno som sa stotožnil s tým, že som gej. Nadšene som pracoval v gejskej komunite, aktívne som hlásal ich posolstvo o inakosti a inklúzii, a namietal som proti „netolerantným, homofóbnym a bigotným“ jednotlivcom a inštitúciám, ktoré sa opovážili naznačiť, že byť gejom je vecou rozhodnutia a dokonca zlého. Odvtedy som si uvedomil, že náš boj nebol iba o tom, že sme usilovali o prijatie konceptu abnormálneho, ale skôr sme sa snažili, aby sa normálne stalo tabu a uvrhli sme naň ideologickú pochybnosť.
Bol som vychovaný v kresťanskej rodine a vždy som mal malú túžbu vedieť o Bohu viac. V Londýne som pravidelne chodieval na mesačné stretnutia Kresťanského hnutia gejov a lesieb, kde som sa veľa dozvedel o bezpečnom sexe, ale málo o Bohu. Viedol som veľmi promiskuitný životný štýl a nakoniec som sa usadil s dlhodobým priateľom. Rozprávali sme sa o tom, že by sme vycestovali do zahraničia, aby sme našli miesto, kde sa môžeme zobrať alebo aspoň osláviť civilný zväzok.
Počas tohto vzťahu ma jeden večer pozvali zúčastniť sa na jednom z každotýždenných stretnutí s názvom „Semináre o živote v Duchu“, kde chodilo niekoľko mojich spolužiakov z univerzity. Prišiel som na miesto, kde som sa rozhodol vstúpiť do vzťahu s Ježišom Kristom. Nešlo o žiadne dramatické zmeny od večera do rána, ale môj priateľ zbadal, že som sa stával pokojnejším a menej zameraný na seba. Rozhodol sa ísť na toto stretnutie so mnou, dal svoj život Ježišovi a bol hlboko zasiahnutá osobou Ducha Svätého. Takmer od večera do rána sme sa stali archetypálnym kresťanským gejským párom.
Po mesiacoch rozvoja môjho duchovného života a dennej trochu hlbšej reflexie nad mojim životom som si uvedomil, že sú tu isté ťažkosti, ktoré ovplyvnili moje vzťahy s druhými a obzvlášť s mojim priateľom. Predtým som ich nevidel. Boli tu vždy, i keď ja som o nich nevedel a žil som pod vrstvami odmietania, ktoré mi teraz Duch Svätý začal odhaľovať.
Postavil som sa tvárou v tvár môjmu hlboko zakorenenému strachu z toho, že budem odmietnutý. Mal som ťažkosti s vernosťou a ľahko som sa nechal unášať úzkosťou. Iných som používal pre svoje vlastné potešenie a dovolil im, aby oni robili to isté so mnou. I keď som sa cítil prijatý ľuďmi okolo seba, uvedomil som si, že mám vrodený strach z mužov – toto bolo tá skutočná homofóbia; vnútorný strach z rozdielu a samotný rozdiel medzi mnou a normálnymi heterosexuálnymi mužmi. Homofóbia vštepovaná do mainstreamovej spoločnosti gejskou komunitou bola falošná.
Prišiel som do bodu, keď som vedel, že musím ukončil vzťah s mojom dlhodobým partnerom a obaja sme priznali, že sme sa snažili uspokojiť tajomstvo mužskosti použitím jeden druhého, ale pritom ho nikto z nás nemal.
Vydal som sa na neuveriteľnú cestu odpustenia, na ktorej bolo mnoho ľudí z mojej minulosti, a hlavne mužov, ktorým som musel odpustiť. Terapeutické stretnutia a modlitby, ktorých som sa pravidelne zúčastňoval, sa nikdy nezameriavali výlučne na sexuálnu príťažlivosť k mužom, ale bol som povzbudený, aby som sa pozrel do očí každému aspektu mojej prítomnosti a minulosti. Toto zahŕňalo bolestivý proces prijatia toho, že som bol počas posledných troch rokov akoby dieťaťom, ktoré bolo stále sexuálne zneužívané množstvom mužov.
Značná časť mojej duchovnej cesty sa začala zameriavať na rozlíšenie, kde sa moja malá duša v sebe už od útleho detstva rozhodla stavať múry proti dôležitým ľudom v mojom živote – hlave proti mojim rodičom, súrodencom a významným ľuďom mojej minulosti.
Nakoniec som si uvedomil, že ako chlapec som zlyhal v interakcii s inými mužmi na každej významne integrovanej emočnej, fyzickej a intelektuálnej úrovni. Uvedomil som si, že som bol mužmi odmietnutí už ako malý chlapec; že som ako dieťa zložil vnútornú prísahu už nikdy viac úprimne mužom nedôverovať; a že som v tomto rozhodnutí žil počas mojich formačných rokov.
Iba neskôr som pochopil, že viacero mužov sa mi naozaj snažilo počas rôznych etáp môjho detstva pomôcť, ale ja som na to vždy odpovedal s hnevom. Tak som sa od nich vzdialil až natoľko, že sa nakoniec vzdali úsilia so mnou komunikovať. Toto do istej miery zahŕňa i môjho otca a mojich dvoch bratov.
Nedá sa čudovať tomu, že muži a všetko mužské sa mi stalo tajomstvom. Všetkými mužskými vecami som bol posadnutý ešte pred dosiahnutím puberty, i keď navonok som sa cítil úplne oddelený a neschopný vstúpiť do sveta môjho vlastného pohlavia. A preto sa nedá čudovať nad tým, že byť gejom je vnútorne tak bolestivé. Po tom ako ma v puberte nakopol testosterón som začal každým kúskom svojho bytia eroticky túžiť po mužoch a túto túžbu som naďalej živil pornografiou a sexuálnou fantáziou – dvomi neuspokojiteľnými prekrúteniami pravdy a lásky.
Mojou najväčšou silou v behu cez tieto prekážky bol môj duchovný život. Vzťah, ktorý som si upevnil s Duchom Svätým mi priniesol ohromnú útechu a múdru radu. Prišiel som k záveru, že potrebujem požiadať Boha o odpustenie; že som potreboval odpustiť všetkým mužom, ktorým som od seba odohnal, za to sa o mňa nakoniec prestali zaujímať a opustili ma. Tiež som musel odpustiť sám seba, za to že som ako dieťa spravil pochopiteľné rozhodnutie ochrániť svoje srdce; rozhodnutie, ktoré malo na mňa ako dospelého muža devastujúce a spomaľujúce následky.
Pretože som zlyhal v uchopení môjho miesta ako muža medzi mužmi, musel som si nájsť pre seba niekde vo svete iné miesto. Nemohol som žiť bez vzťahov. Vďaka modlitbe som začal vidieť, ako som sa ako dieťa rozhodol spriateľovať primárne so ženským pohlavím. Emočne som bol vtiahnutý do všetkého ženského a nemal som okolo seba nič mužské s čím by som to mohol vyvažovať.
Uvedomil som si, že som svoj život prežíval ako heterofób. Ženy som nenávidel na mnohých úrovniach, ale najviac za ich prirodzenú schopnosť zvábiť a byť súčasťou každého aspektu heterosexuálneho muža, čoho som ja nebol schopný. Zistil som, že potrebujem vo všeobecnosti odpustiť ženám, za to, ako ma prevažne neúmyselne nalákali na miesto falošnej identity. I keď ma medzi seba prijali láskavo, naučil som sa, že to nebolo miesto, kde som skutočne patril. Potreboval som ich požiadať o odpustenie za to, ako som sa medzi nimi udomácnil namiesto toho, aby som ich pozvanie odmietol a odišiel preč. Tiež som potreboval požiadať Boha, aby mi odpustil chyby mojej minulosti a potom som potreboval prijať jeho odpustenie. A ako vždy som potreboval odpustiť sám sebe za moje chabé rozhodnutia.
Ako som nachádzaj uzdravenie mojich minulých rán, väčšinou cez odpustenie a prijatie odpustenia, ako aj prostredníctvom období intenzívneho zármutku a súženia spojeného so stratou môjho detstva, začali sa hlboko vo mne objavovať zmeny. Môj strach sa postupne vytratil a moja úzkosť sa plynule zmenšila. Môj pocit prijatia, ako medzi mužmi tak i ženami, sa začas zväčšovať. Začal sa ma zmocňovať silný pocit dôstojnosti a sebaúcty takým spôsobom, aký som ešte nikdy predtým nezakúsil.
Moja chôdza sa zo ženskej zmenila na veľmi rozhodné kroky. Zmenila sa i moja postava a nevedomky som začal svoju hlavu držať vyššie. Moje okolie si mohlo najviac všimnúť zmenu v mojom hlase. Ten, keď som mal okolo 25 rokov, nečakane a celkom rozpoznateľne klesol, pretože som bol zaangažovaný v procese odpustenie prostredníctvom terapie a modlitby.
Oveľa väčšou výzvou ako kedysi prijať to, že som ako tínedžer gej, bolo začať si uvedomovať, že som možno nikdy v skutočnosti gejom ani nebol a že sa vo mne niekde hlboko dole skrýva muž – tak skutočný a šľachetný ako tí muži, ktorých som často obdivoval, uctieval a ktorí ma priťahovali; bol vo mne muž, ktorý čakal na oslobodenie a prepustenie. Nikto z tohto nebol viac šokovaný a nebál sa toho tak, ako ja.
Následne som žil niekoľko rokov cudne, čo mi umožnilo užiť si ne-erotické úprimné vzťahy so všetkými mužmi a ženami. Tá erotická príťažlivosť k mužom, ktorá bola vo mne vždy prítomná, začala pomaly ustupovať.
Čim viac boli moje priateľstvá s inými mužmi inkluzívnejšie, tým menej sa mi stávalo mužské srdce tajomné a začal som o to viac túžiť po exkluzívnom spojení, ktoré v sebe obsahovalo „tajomstvo.“ Ženy som si začal všímať novým spôsobom. Spozoroval som ich krivky. Zachytil som sa do ich vône. Začal som ich vnímať ako úplne odlišné, tajomné a pritom ma doplňovali. Toto som bol ja pred tridsiatkou a prežíval som všetko to, čo muži zažijú v puberte. Onedlho som začal chodiť so ženami na rande a nakoniec som sa oženil a dnes som otec. Som to, čo mi gejská komunita povedala, že nikdy nebudem a nemôžem byť.
Kedysi som si predstavoval sám seba, ako trávim celý svoj život tým, že kážem o tom, že sa ľudia ako homosexuáli narodia. A opak sa stal pravdou. I keď som ešte pred niekoľkými rokmi nepociťoval žiadne vylúčenie alebo odmietnutie (dokonca i keď som na strednej a vysokej škole verejne priznal svoju homosexuálnu orientáciu), dnes som sociálne vyčlenení z gejskej komunity za odmietnutie ich hodnotového rebríčku a „deathstylu“, ktorých som sa vzdal v prospech heterosexuálnej identity.
Nevedomky som dostal slobodu. Zobral som si ju a otvoril som ňou dvere, ktoré mi umožnili dostať sa oveľa hlbšie pod povrch mojej vedomej mysle a pozrieť sa z nového pohľadu na to, čo sa dnes stalo mainstreamovým presvedčením spoločnosti ohľadne sexuálnej orientácie.
Dnes som na míle ďaleko od toho miesta, kde som si pol života dozadu myslel, že budem. Som obkolesený najbohatšími vzťahmi a som si istý Božou večnou láskou pre mňa. Nič ju nemôže nahradiť. Môže sa život stať ešte lepším?
James Parter pochádza z Veľkej Británie a neskôr sa presťahoval sa do Austrálie. Jeho manželka je Austrálčanka a zobrali sa pred takmer desiatimi rokmi. V súčasnosti žije v západnej Austrálii a je zapálený pre prácu na obnovení mužov a žien.
Zdroj: lifenews.sk
