Mal to byť rutinný potrat na začiatku druhého trimestra. Žena podstupovala svoj deviaty potrat, ako opisuje srbský lekár Stojan Adasevic v dokumente “Prvá Hodina” (The First Hour).
Adasevic, ktorý je teraz pro-life lídrom v Srbsku, vykonal viac ako 48 000 potratov predtým, ako ho pochybnosti o zákroku prinútili prestať – iné zdroje hovoria, že presnejšie číslo je okolo 60 000.
Adasevic vďačí za svoje obrátenie na pro-life dvom veciam: nezvyčajnej sérii snov a tejto výnimočne nepríjemnej skúsenosti, ktorú mal, keď vykonával to, čo malo byť rutinným potratom. Opisuje procedúru:
Otvoril som maternicu, roztrhol placentu, plodová voda vytekala a ja som mohol začať pracovať s mojimi potratovými kliešťami. Niečo som zachytil, trochu rozdrvil, odstránil a odhodil na utierku. Pozrel som sa a uvidel som rúčku – dosť veľkú rúčku. Dieťa malo tri, možno štyri mesiace. Nemal som meter na odmeranie.
V troch mesiacoch je nenarodené dieťa úplne vyformované s prstami na rukách i na nohách. Všetky orgány a telový systém už existujú a fungujú. Dieťa má odtlačky prstov a dýcha amniotickú tekutinu, aby sa pripravilo na život mimo maternice. Adasevic ďalej hovorí:
Niekto vylial jód na časť stola a rúčka spadla takým spôsobom, že sa jej nervové zakončenia dotkli jódu. A čo sa stalo potom? Pozrel som sa a povedal: “Môj Bože, rúčka sa sama hýbe.” Napriek tomu som pokračoval s kliešťami a znovu som niečo chytil, rozpučil a vytiahol von. Pomyslel som si: “Len nech to nebude noha.” Vytiahol som to a pozrel som sa. Bola to noha.
Chcel som položiť nohu na stôl, opatrne, aby nebola blízko hýbajúcej sa rúčky. Ako mi však klesla ruka, začul som zvuk za svojim chrbtom. Vyskočil som a automaticky som uvoľnil kliešte v ruke. V tom momente sa noha prevrátila a spadla hneď vedľa rúčky.
Pozrel som sa – obe ruka aj noha sa samé hýbali. Napriek tomu som ešte raz zaviedol svoj nástroj do maternice a začal drviť všetko vo vnútri. Všetko, na čo som vtedy myslel bolo, že už chýba iba srdce. Ďalej som všetko drvil a drvil a drvil, kým som si bol istý, že som všetko pripravil na vysatie a znovu som vytiahol kliešte.
Keď som vyťahoval zvyšok, mysliac si, že to budú polámané kosti, ktoré dám na utierku, pozrel som sa a videl ľudské srdce sťahujúce sa a rozťahujúce sa a bijúce, bijúce, bijúce. Myslel som si, že sa zbláznim. Vidím, že tlkot srdca je pomalší a pomalší a ďalej slabne pomaly, až kým nakoniec neprestane úplne. Nikto si nevie predstaviť, čo som videl vlastnými očami a nikto by nebol viac presvedčený, než som bol ja – zabil som ľudskú bytosť.
Táto čudná a hrozná skúsenosť otvorila Adasevicovi oči, aby videl hrôzu toho, čo robil. Tento silný zážitok s ľudskosťou nenarodeného života bol v úplnom kontraste k tréningu, ktorý dostal.
Boli časy, keď som zvykol vykonať 20, 25, 30 alebo dokonca 35 potratov každý deň. Zvykli sme pracovať päť dní v týždni…
Bol naučený považovať nenarodené dieťa ako pod-človeka. Učili ho, že život nezačína, kým nie je dieťa narodené.
Učili nás a učili a hovorili, že život začína prvým plačom. Keď dieťa zaplače po prvýkrát. Do tohto momentu je dieťa ako každý iný orgán v tele ženy, ako slepé črevo. Odstránenie slepého čreva z tela matky nie je vražda.
Iba dieťa, ktoré sa narodilo a zaplakalo – to by bola vražda. Ak nezaplakalo, tak sa o vražde nedá hovoriť. To je dôvodom, prečo sa hneď po pôrode deti vezmú a ich hlava sa ponorí do vedra s vodou. Dieťa sa nadýchne vody namiesto vzduchu. A nezaplače. A preto to nie je vražda. Strašné, ale takto to bolo.
Potraty a infanticída boli v tom čase morálne prípustné. Obe boli legálne. Adasevic povedal, že prvýkrát začal uvažovať nad potratmi, keď začal mávať nezvyčajné sny. Dokument pokračuje:
Snívalo sa mi o nádhernej pláni plnej detí a mladých ľudí, ktorí sa hrali a smiali, mali od 4 do 24 rokov, ale ktorí od neho od strachu utekali. Muž oblečený v čiernom a bielom odeve sa naňho ticho pozeral.
Sen sa opakoval každú noc a on sa budil so studeným potom. V jednu noc sa opýtal toho muža v čiernom a bielom odeve, kto je. “Volám sa Tomáš Akvinský.”
“Prečo sa ma neopýtaš, kto sú tieto deti?” opýtal sa ma svätý Tomáš vo sne.
“To sú deti, ktoré si zabil potratom,” povedal mi.
Tomáš Akvinský bol zvláštnou osobou na zjavenie v proti-potratovom sne. Nezameriaval sa na potraty priamo vo svojich rukopisoch a neveril, že život sa začína počatím. Veril, že duša vojde do tela nenarodeného dieťaťa po 40. dňoch od počatia (pre chlapca) a 80 dňoch (pre dievča).
Nedávno sa stal bežným ultrazvuk a ten ukázal hýbajúce sa nenarodené deti v maternici. Nová technológia neotriasla Adasevicom – ale v tom čase začal mať tieto zvláštne sny.
Po nepokojných snoch a hroznom zážitku pri potrate Adasevic povedal nemocnici, kde pracoval, že už viac nebude vykonávať potraty. Jeho konverzia na pro-life bola drahá:
Nikdy predtým lekár v Juhoslávii neodmietol vykonávať potraty. Znížili mi plat o polovicu, prepustili moju dcéru z práce a nedovolili môjmu synovi študovať na univerzite.
Adasevic pracoval, aby zmenil srdcia a mysle. Stál za spustením pro-life dokumentu na srbskej televízii. Jeho dramatické obrátenie je mrazivé, ale tiež inšpirujúce.
Oddaný vykonávateľ potratov sa zmenil na pro-life hrdinu.
Zaujímavé je, že Adasevic žije vďaka chybe iného potratára. Jeho mama s ním bola tehotná, keď šla na potrat, ale potratár to ´pokazil´ a on sa narodil živý.
Zdroj: lifesitenews.com, preklad: Viktória Dandarová; 40dnizazivot.sk
