Uplynula polovica tehotenstva. Dieťa meria 19-20 cm a váži okolo 450 gramov. Ak zaznie zvlášť silný alebo znepokojujúci zvuk, dieťa naň reaguje rýchlym pohybom. Vďaka pokročilej lekárskej technológii, je už možné prežitie. Už takmer takto vyvinuté dieťatko som potratila po úraze (1968).
.
Keď sa stala takáto vec pred mnohými rokmi, tak som prešla doslova peklom, kým som prijala holý fakt, že som potratila svoje dieťa. Vyrovnať sa touto nie príjemnou situáciou si vyžiadalo odomňa veľké utrpenie so sebaobviňovaním, sebaovládanie, sebazapieranie a vysporiadanie sa so smútkom, žiaľom, emóciami, ktoré ma nechceli opustiť s množstvom otázok bez odpovedí a s tou zásadnou a nie príjemnou na konci "Prečo?"
Keď som videla ženy, ktoré dobrovoľne išli na "výškrab" ako sa ľudovo hovorí potratu, tak ma chtiac-nechtiac obostieral ešte väčší smútok a aj hnev, že idú dobrovoľne vraždiť svoje vlastné deti. Ťažko sa mi prijímal tento fakt, keďže som potratila svoje dieťa, svojho prvého syna a aspoň jednu z tých čakateliek na výškrab", ktorá mala ešte svedomie a bola len zúfalá, som prehovorila, aby svoje dieťa nevraždila a nebrala si na svoje svedomie, ktoré ju bude celý život prenasledovať a nebude nikdy šťastná, lebo to dieťa, čo dnes zavraždí, bude za ňou stále naťahovať svoje bezbranné ručičky a pýtať sa: "Prečo mamička, prečo?
Keď sa dievča, študentka, rozhodla, že si nedá urobiť potrat, tak sa môjmu telu a mysli v záľahe žiaľu, smútku a bolesti aspoň trochu uľavilo, že namiesto môjho potrateného dieťatka, bude žiť iný malý anjelik pod srdcom zúfalej študentky, ktorá rodičom nepovedala, že čaká dieťa bojac sa, že ju vyhodia z domu, keďže boli hlboko veriaci katolíci a ona zlyhala. Bola mladá, mala 18 rokov, o dva menej ako ja vtedy. Prišla ku mne, keď mi priam srdce pukalo od bolesti, že moje dieťatko navždy odišlo a zúfalo som liala slzy, pohladila ma po vlasoch sadnúc si ku mne na posteli. Potom sme sedeli na jej posteli a rozprávali sa. Pekné dievča a bolo mi ľúto, že chce zavraždiť svoje dieťa. Vzhľadom sa vôbec nehodila k tým ostatným vymaľovaným fiflenám, vyzerajúcim ako klaun pred vystúpením v šapitó. Bolo zjavné, že im morálka priveľa nehovorila. Zatelefonovala som jej rodičom a povedala im o tom, že som práve potratila svoje dieťa a nech prídu pre ich dcérku do nemocnice, že je zúfalá a bojí sa ich, že ju vyhodia z domu, že ona ani nechce, aby jej dieťatko umrelo atď... V duchu som jej žehnala, aj keď ma srdce veľmi bolelo, že som stratila svoje dieťatko. Dnes už má jej dieťa vyše 46 rokov... verím tomu, že žije a že ho vychovala v láske za pomoci rodičov a už má aj vnúčatá, ako ja.
Čakáš nečakane dieťa? Linka pomoci: 0800 12 00 24
Zdroj: mudraakoradio
