Termín pôrodu pár dní pred štátnicami.
Bola som na konci tretieho ročníka na vysokej škole, keď sme sa s priateľom rozhodli vziať. Mali sme sa veľmi radi a ani jeden z nás si nevedel predstaviť budúcnosť bez toho druhého. Snívala som o tom, že s ním raz budem mať deti a budeme krásna šťastná rodinka. Popri tom som si uvedomovala, že najprv by som mala dokončiť školu. Keďže manžel bol odo mňa o päť rokov starší a pracoval, mohli sme sa osamostatniť.
Približne rok po svadbe mi gynekológ oznámil, že s otehotnením budem mať problém. Vravel, že ak by sa nám po dobu jedného roka nepodarilo počať bábätko, podstúpila by som liečbu. S manželom sme sa preto rozhodli, že plánovanie dieťatka nebudeme ďalej odkladať. Do ukončenia môjho štúdia zostával necelý rok.
Na naše veľké prekvapenie sme sa o mesiac dozvedeli radostnú správu. Ani doktor nechcel veriť tomu, že som . Keď mi oznámil termín pôrodu, zamrzol mi úsmev na tvári. Bolo to pár dní pred štátnicami.
Odrazu som sa prestala tešiť. Prehrávala som si, čo všetko musím spraviť- napísať diplomovú prácu, urobiť k nej výskum, spraviť skúšky z pár posledných predmetov, pripraviť sa na štátnice… Pre vysokoškoláka je posledný ročník náročný aj bez bábätka.
Na začiatku tehotenstva som potrebovala viacej oddychovať. Písanie diplomovky mi zabralo viacej času ako som chcela. K tomu sa objavili určité komplikácie v mojom zdravotnom stave a nebola som schopná zrealizovať výskumnú časť v celom zábere, ako som dostala v zadaní. Rozhodla som sa to konzultovať s vedúcim mojej práce. Školiteľ bol veľmi ústretový a ochotne znížil počet úloh, ktoré som mala riešiť.
Aj iní vyučujúci pozitívne vnímali moju situáciu a snažili sa mi vyjsť v ústrety. Nanešťastie, stretla som sa nielen s pozitívnym prístupom. Avšak snažila som sa nevšímať si neochotu vyučujúcich, ktorí mi nechceli ospravedlniť žiadnu absenciu navyše. Bolo to ťažké najmä ku koncu tehotenstva, keď som musela dochádzať každý deň hodinu a pol do školy (bývala som mimo mesta).
Cestovanie do školy bolo pre mňa nočnou morou. Cesta vlakom trvala niečo vyše hodinu. Naozaj iba zriedka sa vo vlaku našiel človek, ktorý bol ochotný uvoľniť miesto tehotnej žene. Ak sa taký niekto našiel, bol to dôchodca s barlou, ktorý mal úctu k žene hlboko vrytú do duše. Mladí ľudia zvyčajne odvrátili pohľad do okna, alebo zatvorili predo mnou oči.
Všetko som sa snažila prežívať v pokoji a bez stresu. Nechcela som ublížiť svojmu dieťatku. Ono za nič nemohlo.
Bábätko prišlo na svet o týždeň skôr. V momente ako som ho uvidela, som sa do neho zaľúbila. Prežívala som neopísateľný pocit radosti, keď som ho držala v náručí. Jeho malé krehké telíčko…oči, ktoré hľadeli na mňa…drobné prstíky, ktoré sa omotali okolo môjho prsta a nechceli ma pustiť. Nedokážem slovami opísať, aké emócie hrali v mojom vnútri.
Po príchode z pôrodnice zostávali dva týždne do štátnic. Malinká dosť času prespinkala, a tak som sa niečo stihla ešte naučiť. Cez víkendy mi prišla pomôcť mamina – navarila, upiekla a upratala. Manžel mal prvý týždeň dovolenku a keď malá nespala, venoval sa jej, aby som mala viac času na štúdium.
Štátnice som úspešne zvládla a teraz sa na 100% môžem venovať mojej dcérke. Som naozaj veľmi vďačná za ňu. Je to najväčší dar, aký som mohla dostať.
Katka
Zdroj: 4life.sk/svedectva/