Pri vstupe na oddelenie, kde ležia tí najmenší pacienti, vás zakaždým prevalcuje pokora. Mieša sa tu smútok i strach, spolu so šťastím, nádejou a vierou, že život bude silnejší, než momentálna nepriazeň osudu. Pri inkubátoroch tíško stoja mamičky, ktoré držia svoje drobné deti za rúčky a tam kde mama akurát chýba, sleduje drobca sestrička - kde tu si niektoré z bábätiek sama zoberie na ruky a popestuje ako vlastné.
Je tu rozkošný Kubko, ktorý sa vypýtal na svet už v 27. týždni a po pôrode vážil niečo málo cez tisíc gramov, ale aj malá Viktorka, ktorá je stále napojená na umelú pľúcnu ventiláciu. Všetky bábätká sú ešte tak maličké, a celé dni prespia, len málo z nich sem tam zamrnká či zaplače. Veď mali byť ešte v brušku. Pri pohľade na ne mi stíska srdce, no doktorka doc. MUDr. Katarína Maťašová, PhD., ktorá je zástupkyňou prednostu neonatologickej kliniky v Martine ma poteší: „Nebojte sa, hoci nemajú ešte celkom vyhrané a čaká ich ťažká cesta, mali by byť všetky v poriadku. Veríme, že áno.“
Ľútosť tu nemá miesto, tu sa myslí pozitívne, inak by to celé nemalo zmysel. Presne o tom ma presvedčila aj Dajka. Keď som k nej pristúpila, čakala som zronenú ženu, no ona sa mi prihovorila ako každá iná spokojná mama na detskom ihrisku...
Jurko má gastroschízu, ale je to bojovník
Porozprávala mi svoj príbeh, aby - ako sama hovorí, povzbudila aj ostatné mamy, ktoré majú či už predčasne narodené dieťa, alebo dieťa s inou diagnózou. Nech sa neboja a nedajú sa, aj keby im okolie nebolo dostatočnou oporou:
„Ľudia chcú všetko dokonalé a potom sú stále nespokojní. Počula som už aj také, že iné by si dieťa s diagnózou nášho Jurka nenechali. To si ja ani neviem predstaviť.“
Už počas tehotenstva bola Jurkovi zistená gastroschíza, teda paraomphalokéla. Ide o vrodenú chybu brušnej steny, z ktorej voľne vyčnieva obsah brušnej dutiny - na rovinu povedané, črievka mal von z bruška.
„Bolo jasné, že malý bude po narodení potrebovať chirurgický zákrok. Sme z Prievidze, ale aby bol hneď v rukách odborníkov, tak nás poslali do Martina. Naplánovaný sme mali cisársky rez v 38. týždni, napokon sa však malý vypýtal na svet skôr, hneď na začiatku 37. týždňa. A tak je ešte aj predčasniatko, hoci vážil 3200 gramov a mal 52 centimetrov.“
Sekcia prebehla rýchlo a bez komplikácií. Kým čerstvá mamina putovala na jisku a neskôr na gynekologické oddelenie, maličký Jurko bol kvôli diagnóze prevezený na neonatologické oddelenie, kde liečia nielen predčasniatka, ale aj deti s vrodenými ochoraniami či následkami a stavmi, ktoré nastali počas tehotenstva, alebo pôrodu, alebo po pôrode.
„Jurko potreboval nepretržitú starostlivosť. Keďže črievka mal vonku, zabalili mu ich do sterilnej fólie, aby ich mal chránené pred vonkajším prostredím a nedostal infekciu. Najneskôr do 24 hodín od narodenia musel podstúpiť operáciu, aby mu ich vrátili späť a aj toto prebehlo podľa plánu hneď druhý deň.
Po zákroku, ktorý našťastie dopadol dobre, ho uviedli do umelého spánku a tlmili liekmi, aby nemal žiadne bolesti. Mal zavedené infúzie, kyslík, vlastne všetky životné funkcie mu udržiavali umelo. Po 3 dňoch ho začali prebúdzať a všetko vyzeralo v poriadku. V nošteku mal zavedenú sondu, ktorá viedla až do žalúdka a bola tam preto, že sa mu tam tvorila taká zelená tekutina - črievka totiž nepracovali ešte stále správne vzhľadom na to, že počas tehotenstva boli vonku v plodovej vode, čo ich istým spôsobom poškodilo. Jurko preto vôbec nepapal, kŕmený bol len cez infúzie.
Na dojčenie sme si museli počkať
Prešlo pár dní a zelená tekutina sa prestala v žalúdku tvoriť, preto sa lekári rozhodli po malých dávkach Jurka kŕmiť. Ale, bohužiaľ, jeho črievka ešte mliečko nezvládli a opäť sa začala tvoriť tekutina. Nasledovalo niekoľko dní bez mliečka a potom sme to skúsili opäť. Začínal s maličkými dávkami mliečka, ktoré sa sále zvyšovali.
Keď začal piť dosť mlieka primerane jeho kilám, sestričky nás povzbudili k dojčeniu. Vyskúšali sme prisatie na prsník a podarilo sa. Laktačná na oddelení nám poradila aj rôzne techniky dojčenia vzhľadom na to, že malý bol lenivý a veľmi nesal. Aj sestry mi vždy odpovedali na všetko, čo som sa pýtala, aj ohľadom stravy pri dojčení.
Po mesiaci odkedy prišiel na svet im prišlo ako celá večnosť, ale lekári hovorili opak - že to malý Jurko je veľký bojovník. Iné deti s takouto diagnózou odchádzajú ďaleko neskôr a často musia absolvovať aj viac operácií, ak sú črievka poškodené a dlhšie sa regenerujú.
Sme šťastní a vďační
„Malému sa odvtedy darí dobre, sem tam ho ešte bolelo bruško, predsa mu trochu inak trávi, ako ostatným deťom. Ale inak super, sme zaň takí šťastní a vďační.
Chceli by sme pochváliť všetkých, s kým sme v Martine prišli do kontaktu a kto pomohol nášmu malému. Pani doktorke Pažickej, ktorá mala Jurka na starosti - jej prístup bol profesionálny a zároveň tak prívetivý. Vždy si na nás našla čas a o všetkom, čo sa deje, nás informovala. Oboznámila nás podrobne so stavom malého, odpovedala na všetko, čo sme sa pýtali a nechápali. Aj sestričky, aj ostatní lekári a všetok zdravotnícky personál, ktorý sa stará o deti aj o mamy, všetci sú úžasní. Viete, to neviete, kým to nezažijete a neuvidíte. Napríklad - nie všetci rodičia tam mohli byť ako my každý deň a tak si tie detičky, nech nie sú samé, brali aj samotné sestričky na ruky - ako svoje. Robia s deťmi zázraky, je vidieť, že toto sa dá robiť len s láskou a slovo ďakujem je za to málo.“
Slovami vďaky uzatvára Deniska svoj príbeh. Jeho druhú polovičku mi samozrejme porozprávala až neskôr. Pretože, keď som ju v Martine stretla, jej malý Jurko ešte bojoval a aj lekári boli v prognózach opatrní. No dnes už si ho rodičia plnými dúškami užívajú doma ako každé iné zdravé dieťa.
A hoci je Dajka ešte mladá mamička, od začiatku bola pozitívne naladená a vedela, že svoje dieťatko chce, nech by sa dialo čokoľvek. Aj jej príbeh je dôkazom, že to, čo počas tehotenstva niekedy vyzerá veľmi zle, ešte nemusí byť koniec sveta. Samozrejme, že to vždy nebolo ľahké, že sa báli, a že aj po prepustení ešte behali po lekároch a kontrolách. Ale pozrite na úsmev a spokojnosť malého Jurka, vždy to stojí za to...
Zdroj: najmama.aktuality.sk
