Mám jedného súrodenca – staršieho brata, ktorého ľúbim z celej duše. Od detstva mi ale chýbala aj sestra. Toto chýbanie som však neprežívala len ako akúsi abstraktnú túžbu po sestre. Sestra, ktorú som nikdy nemala mi chýbala ako niekto reálny, ako keď sa vám cnie po niekom, koho máte, koho poznáte. Ako dieťa som tomu nerozumela a dlhé roky som si to vysvetľovala iba ako prehnanú túžbu – veď každé dievča by rado malo sestru. Až kým som sa nedozvedela, že moja mamina podstúpila potrat. A zrazu to všetko zapadlo do seba…po celé tie roky mi chýbal nie niekto abstraktný, ale niekto, kto tu naozaj mal byť. Videla som, že mamina veľmi trpí pre toto svoje rozhodnutie, hoci sa stalo už tak dávno. Pýtala som sa jej či dala tomu dieťaťu meno. Iba smutne poznamenala, že nevie, či to bol chlapec alebo dievča, a tak nevie, aké meno by mu mala dať. Povedala som jej, aby vybrala podľa toho, čo cíti, a ona mi po chvíľočke ticha odvetila: ,,Beátka.“
Mám mladšiu sestru. Nie zhluk buniek či biologický odpad. Je to moja sestra! Jediné čo mňa delilo od smrti a ju od života bolo poradie. Druhé dieťa bolo ešte chcené, tretie už nie. Nenarodila sa, ale nedá sa vymazať akoby nikdy nebola. Nikdy nezmizla zo srdca svojej matky, ktorá si to dodnes vyčíta, nikdy nezmizla zo srdca svojho otca, ktorý to dodnes ťažko nesie, a nikdy nezmizne ani zo srdca svojej sestry, ktorej vždy chýbala, chýba, no ktorá v nádeji očakáva stretnutie s ňou vo večnosti…
Dominika, 22r.
Zdroj: http://4life.sk/svedectva/
