Martina Šebestová sprevádzala matku pri druhom pôrode, ktorej záležalo predovšetkým na tom, aby so svojím novorodeniatkom zostala v prvých chvíľach v nepretržitom kontakte. Prvé dieťa jej totiž po chvíli odniesli a videla ho až na druhý deň. Spôsobilo to problémy, pre ktoré napokon svojho syna nedojčila.
Teraz to chcela zmeniť, preto si k pôrodu prizvala aj dulu. Na jej odporúčanie sa ešte v nemocnici pred pôrodom uistila, či majú voľné miesto na oddelení šestonedelia. Tam jej to síce potvrdili, kým však prišla do pôrodnice, oznámili jej, že už majú plno, a že ich s dieťaťom rozdelia.
Mamičku táto správa rozladila až tak, jej to spomalilo kontrakcie. Napriek tomu však zostali tam, pretože na cestu do inej pôrodnice sa už necítila. Martina Šebestová ju uistila, že urobia všetko preto, aby ich s bábätkom nerozdelili.
Keď sa dieťatko narodilo, bolo plačlivé. Mamičke ho však nechali v nepretržitom kontakte na tri hodiny, počas ktorých sa upokojilo aj prisalo na prsník. Tá sa cítila po pôrode dobre, ale nie natoľko, aby mohla odísť domov po ambulantnom pôrode, ktorý je v Česku možný. „Ukázalo sa ale, že by pôrodnica aj tak robila pani problémy v prípade ambulantného pôrodu, pretože nemala od pediatričky potvrdenie, že prijíma dieťa do starostlivosti skôr ako po 72 hodinách,“ vysvetľuje dula.
Čerstvá mamička si však svoje dieťatko nenechala vziať. „Bola pevne rozhodnutá, že ju nikto od bábätka neoddelí. Sama si ho niesla v náručí na neonantológiu,“ opisuje dula. Aj v Čechách je stále podobný systém ako na Slovensku – novorodeniatka zhromažďujú na novorodeneckom oddelení, hoci tam vôbec nemusia byť.
„Na neonatológii ženu najprv nechali s bábätkom stáť medzi dverami a vysvetľovali jej, že predsa bola s dieťaťom tri hodiny, a že to stačí. Že pre ňu nemajú miesto, a podobne. Napokon sestry opovržlivo súhlasili, že teda zostane s bábätkom,“ opisuje Martina Šebestová situáciu, ktorú poznajú aj u nás viaceré mamičky, ak sa pokúšali presadiť si vlastné postoje v roky zaužívanej nemocničnej rutine.
Až potom mamičke niekto posunul stoličku, na ktorú si mohla s bábätkom sadnúť. Tak tam sedela, dojčila a čakala asi päť hodín, kým sa uvoľnila izba na oddelení šestonedelia.
„Bábätko nestratilo na váhe ani desatinu. Doteraz sa krásne dojčí a pani je šťastná,“ uzatvára príbeh dula.
Aj ona však poukazuje na nezmyselnosť zaužívaných nemocničných postupov. „Prečo je žena, ktorá sa chce o svoje bábätko postarať, ktorá ho chce dojčiť na požiadanie, ktorá si túži prežiť každý okamžik so svojím milovaným dieťatkom, divná? Prečo vlastná obhajoba materstva musí ženy stáť toľko energie?,“ kladie otázky, ktoré sú aj na Slovensku nanajvýš namieste.
Odpoveď zatiaľ kompetentní nemajú, ženám teda zostáva len to, čo im odkazuje aj Martina Šebestová: „Nedajte sa!“
Zdroj: ahojmama.pravda.sk
