Zvykla som používať naučenú formulku, ktorú som sa pýtala vždy, keď som si nebola istá, odkiaľ dotyčnú osobu poznám. “Stretli sme sa už niekde?” Stávalo sa mi to tak raz za týždeň, ale minimálne posledné štyri roky som túto otázku už nevyslovila.
Pred štyrmi rokmi som uvidela v obchode ženu a zdalo sa mi, že ju odniekiaľ poznám. Aj jej som sa zrejme zdala povedomá, a tak sa na mňa usmiala. Nakoniec som sa opýtala, či sme sa už stretli. Zasmiala sa a povedala, že určite áno, ale nevie odkiaľ. V tej chvíli mi to došlo. Pracovala som v potratovej organizácii Plánované rodičovstvo a ona sedela oproti môjmu stolu. Ja som ju nahovorila na potrat. Jasne si to pamätám. Plakala. Ja som ju uisťovala slovami: “Pretože sa pri rozhodnutí rozplačeme, neznamená to, že to rozhodnutie nie je správne.”
Pamätala som si, že som sa ju hlavne snažila dostať preč z mojej kancelárie. Rozprávali sme sa už asi 45 minút a to bolo oveľa viac ako moje štandardné maximálne 15 minútové “poradenstvo”. Ešte ma čakala práca, a tak som nakoniec urýchlila tento rozhovor tým, že som jej povedala: “Ak nepôjdete na potrat dnes, budete môcť prísť až na budúci týždeň a bude to pre Vás oveľa drahšie. A to predsa nechcete, však?”
Neochotne povedala, že je pripravená vrátiť sa a podstúpiť potrat. Dobre. Moja práca je hotová. Každý papier podpísaný a stĺpček vyplnený.
A teraz som sa tejto žene znovu pozerala do tváre. Odvtedy som odišla z potratovej spoločnosti Planned Parenthood a stala som sa pro-life. Bolo mi ľúto, čo som jej vtedy urobila. Ale čo som mala teraz povedať? Spanikárila som a povedala: “No, ktovie? Možno sa znovu stretneme.” A ponáhľala som sa preč zahanbená.
Dúfala som, že sa to už nikdy nestane. Ale stalo sa. Niekoľkokrát. Zakaždým som sa pozrela do očí žien a odkráčala som preč iným smerom. Ako som im mohla čeliť? Môj hriech na mňa uprene hľadel, keď som na ne pozrela. Nechcela som sa na ten hriech pozerať. Bol príliš skutočný.
Po čase sa to stávalo čoraz menej. Presťahovala som sa a zriedkakedy som stretla ženy z kliniky. A aj keď som ich stretla, mala som viac odvahy, aby som im povedala, ako som ich spoznala a rýchlo som sa ospravedlnila za svoju účasť na ich potrate. Čím viac som sa uzdravovala, tým to bolo jednoduchšie.
Asi pred šiestimi mesiacmi som však dostala email, ktorý som nečakala. Moja istota bola otrasená za pár sekúnd. Mladá žena prišla na kliniku, keď mala iba 16 rokov. Priznám sa, že som si ju nepamätala. Napísala mi o sebe a ja som mala zlomené srdce. Zaplietla sa do drog, zažila veľmi vážne depresie a dokonca sa po potrate pokúsila o samovraždu.
Obviňovala mňa.
“Povedali ste mi, že sa po potrate budem cítiť v poriadku,” napísala. Ja som jej vtedy povedala, že nebude mať žiadne výčitky. Ale ona ich mala. Napísala mi, že ja som príčina jej bolesti. A keď som čítala jej email, cítila som túto bolesť. Cítila som hanbu, ktorú som necítila už pár rokov.
Čítala som jej email najmenej päťdesiatkrát. Úprimne, myslela som si, že ho vymažem… a budem sa tváriť, že som ho nedostala. Ale vedela som, že to nemôžem urobiť. Musela som naň reagovať. Musela som sa ospravedlniť. Po premýšľaní o mojej odpovedi, čo mi trvalo dva dni, som nakoniec začala písať.
Priznala som vinu. Ospravedlnila som sa najmenej desaťkrát. Neuviedla som nič na svoju obhajobu. Neobhajovala som svoje slová ani skutky. Iba som sa ospravedlňovala znovu a znovu. A potom som ponúkla pomoc. Táto mladá žena, ktorá mala teraz niečo po dvadsiatke, potrebovala uzdravenie.
Už sme spolu komunikovali viackrát – cez email aj cez telefón. Dokázala som ju zapojiť do po-potratovej uzdravujúcej terapie. Je z nej iný človek. A vďaka jej úprimnosti som iným človekom aj ja.
Nedávno som sa opýtala pár otázok bývalých pracovníkov potratových kliník, napríklad: “Ak by ste sa mohli vrátiť a povedať niečo žene, ktorá mala potrat na Vašej klinike, čo by ste povedali?” Odpovede sa líšili, ale v niečom boli podobné. Povedali by týmto ženám, že im je to ľúto. Ospravedlnili by sa za klamstvo a za zavádzanie.
A tak: tu je ospravedlnenie každej žene po potrate, ktorá toto teraz číta. Je mi to ľúto. Je mi ľúto, že sme vám nepovedali o potrate pravdu. Je mi ľúto, že ste boli oklamaná ľuďmi, o ktorých ste si mysleli, že im môžete veriť. Je mi ľúto, že sme vás nepočúvali, keď ste plakali v našich kanceláriách. Je mi ľúto, že sme s vami jednali ako s číslom a nie ako s úžasným človekom, ktorým ste. Je mi ľúto vašej bolesti, ktorú ste cítili. Je mi ľúto za každú vašu výčitku, ktorú ste cítili, alebo naďalej cítite kvôli našej neúprimnosti.
Akokoľvek by som chcela, nedokážem zmeniť minulosť. Nemôžem zmeniť zlé rozhodnutia, ktoré sme všetci urobili. Ale môžem vám povedať, že je mnoho z nás, koho zaujíma vaše uzdravenie. Nemusíte žiť vo výčitkách, bolesti a hanbe. Ak ste to zatiaľ neurobili, prosím urobte prvý krok a nájdite pomoc. Zavolajte lokálnej pro-life skupine a opýtajte sa na pomoc vo vašom meste. Ja som našla slobodu a uzdravenie z mojej minulosti. Vy ju môžete nájsť tiež...
Zdroj: lifesitenews.com, preklad: Viktória Dandarová; 40dnizazivot.sk
