Na potrat som šla kvôli nátlaku mojej mamy a starého otca. Mala som už 3 deti a moja rodina si myslela, že nepotrebujem a ani sa nedokážem postarať o ďalšie dieťa.
Zaplatil to môj starý otec. Mama ma vzala na kliniku v St. Louis. Cítila som sa ako „ďalšie číslo“. Sestričky a personál bol bez emócii, rovnako ako ja, kým som neuvidela ultrazvuk. Bola som v izbe sama a trpko som sa rozplakala. Sestričke som klamala keď sa ma spýtala či je potrat moje rozhodnutie.
Šla som na sál a ľahla som si. Sestrička ma držala za ruku. Pamätám si nesmiernu bolesť a slzy tečúce dolu mojou tvárou. Nezabralo to viac ako 10 minút. Potom ma preložili na inú izbu. Dostala som hormonálnu injekciu, nejaké krekry a vodu. Odišla som s mamou. Späť domov to bola tichá jazda. Moje telo bolo slabé a moje srdce prázdne. O pár hodín neskôr som kričala v bolestiach, ležala som na zemi a plakala.
Tieto pocity som potláčala veľa rokov. Keď som začala premýšľať o mojom dieťati, vždy som sa snažila presmerovať myšlienky na niečo iné. Ale nedokážem to už viac robiť. Som nešťastná a myslím na to najhoršie rozhodnutie v mojom živote. Často premýšľam: ,,Ako môže niekto vôbec urobiť niečo také?!“ a, hľa, tu som – ten niekto. Často sa pýtam: Bol by to chlapec či dievča? Aké meno by som mu/jej dala? Aký by bol môj život keby som sa postavila za to, čo som chcela ja? Ľutujú to vôbec moja mama a starý otec? Premýšľajú nad tým? Bolí ich to tak ako mňa?
Nemôžem pokračovať v živote plnom bolesti a smútku. A preto som sa rozhodla nemlčať viac o tom!
Kristina, Missouri, USA
Zdroj: 4life.sk/svedectva/
