Vo svojich 19-tich rokoch som bola veľmi šťastná a energická mladá žena, ktorá bola nadšená z toho, čo pre ňu budúcnosť chystá. Bola som prváčkou na vysokej škole v San Antoniu, nadšená zo stretávania nových ľudí a zo svojho členstva v univerzitnom plaveckom tíme. Avšak, nemala som ani tušenia že môj prvý rok na výške sa stane zároveň najhorším rokom môjho života.
Deň ôsmy október je dňom na ktorý nikdy nezabudnem. Niekto koho som v tom čase považovala za naozaj dobrého priateľa ma prišiel navštíviť na internát s plánmi výjsť si niekam von a dať si dobrú večeru. To, čo malo byť príjemný večer sa rýchlo zmenilo na nočnú moru. V tento konkrétny deň všetci moji priatelia, ktorí bývali na rovnakom poschodí ako ja, boli na univerzitnom futbalovom zápase a to vrátane môjho rezidentného asistenta (pravdepodobne poradca na internáte - editor). Po tom čo všetci odišli, som zostala len ja a môj kamarát.
Keď zamkol dvere a pustil hlasnú hudbu som si uvedomila, že niečo vážne nie je v poriadku. O 18:15 muž o ktorom som si myslela že ho ako priateľa veľmi dobre poznám, odhalil svoju pravú tvár - tvár monštra. Brutálne ma znásilnil v mojej internátnej izbe bijúc ma päsťami do hlavy, hádzajúc ma na drevenú časť postele, držiac pod krkom ma dusil a až ma nakoniec znásilnil s nožom namiereným medzi moje rebrá. Kričala som a kričala, no nikto neprichádzal a on veľmi dobre vedel, že v tú chvíľu nebude nikto na blízku.
Povedal mi že sa snažím zbytočne a vyhrážal sa mi, že ak o jeho činoch niekomu poviem, zabije ma. Taktiež mi povedal že znásilní aj iné ženy a že mu v tom nezabránim. Ba dokonca že tieto znásilnenia budú mojou vinou. A k tomu všetkému ešte dodal, že ak otehotniem tak príde a dieťa zo mňa doslova vyreže. Celá zhrozená som sa rozhodla neoznámiť tento trestný čin. Verila som jeho vyhrážkam a bála som sa, že by sa mohol vrátiť a zabiť ma pretože už vtedy som počula, že pre obete znásilnenia existovala naozaj malá šanca spravodlivosti a tak som sa cítila naozaj beznádejne.
Len o pár týždňov neskôr, dňa 27. októbra, som zistila že som otehotnela. Samozrejme že som nechcela, aby sa o tom niekto dozvedel z obavy, že by to zistil aj násilník a vrátil by sa aby zabil bábätko tak, ako sa vyhrážal.
Keď som navštívila lekára, povedala som mu čo sa stalo a prvé slová, ktoré vyšli z jeho úst boli: "Tehotenstvo je ešte stále v počiatočnom štádiu takže stále máte na výber." Na výber?!!!
Potom čo som bola ja sama adoptovaná, som doktorovi povedala, že si chcem bábätko nechať a umiestniť ho neskôr na adopciu. Cítila som veľmi podobné spojenie s mojou biologickou matkou, ktorá mala toľko rokov ako ja keď ma počala, a tak som chcela aby moje dieťa malo rodinu tak ako som ju mala ja. Doktor ma ani nenechal dohovoriť a povedal: "Kto by chcel dieťa násilníka? To dieťa vám bude vždy pripomínať to, čím ste si prešli. Je stále dostatočne skoro na to, aby ste mohli podstúpiť potrat." Nemohla som uveriť tomu čo hovoril! Toto je moje dieťa - božie dieťa. Napriek jeho hrozným pokusom o vzbudenie strachu som bez obzretia vyletela z doktorovej ordinácie.
Spôsob akým doktor reagoval, ma uvrhol do mnohých rokov mlčania. Rozmýšľala som: "Čo by si ľudia pomysleli keby som im povedala, že som bola znásilnená a že som sa chystala porodiť takéto dieťa? Obviňovali by ma za to čo sa stalo? Volali by moje dieťa 'dieťa démona'?" Povedala som si, že jediný spôsob ako chrániť seba a moje dieťa je nerozprávať sa o tom s nikým a predstierať, že sa to nikdy nestalo. V skutočnosti som znásilnenie neprezradila ani potenciálnym adoptívnym rodičom a to až do minulého roka zo strachu, že to čo doktor povedal, by sa stalo skutočnosťou - že by si rozmysleli svoj názor na adopciu môjho dieťaťa.
Bola som z tohto nového života nadšená. Vedela som, že túto hroznú situáciu môžem zmeniť na pozitívnu tým, že poskytnem moje dieťa na adopciu. Už som sa aj rozhodla opýtať sa matky jedného z mojich priateľov, či by si nechcela adoptovať moje dieťa. Vedela som, že nedávno predtým prekonala spontánny potrat. Samozrejme že si chcel tento párik moje dieťa adoptovať!
Cítila som sa tak požehnaná za to, že mi Boh dal tohto malého anjelika, ktorý vo mne rástol, aby mi pomohol vyliečiť sa. Vždy som považovala moje dieťa za krásu, ktorá vznikla z bolesti. Hoci to čo sa stalo bolo strašné, bolo zároveň počaté malé zlatučké dieťatko.
Asi mesiac potom čo som sa dozvedela že som tehotná, začala som pociťovať ostrú bolesť a krvácanie. Ovládol ma strach že by som mohla stratiť toto dieťa - moje svetlo v temnote. Jeden z mojich priateľov ma rýchlo odviezol na urgentné oddelenie kde ma informovali, že som bola v procese spontánneho potratu. Takéto novinky boli pre mňa zničujúce a cítila som sa úplne zlomená.
Po tomto odhalení som sa stala ešte viac deprimovaná a viac vzdialená od mojich priateľov. Nikomu z nich som vtedy nepovedala o mojom tehotenstve alebo o potrate, iba až o asi dva alebo tri roky neskôr. Pohltili ma myšlienky aby som si ublížila - za účelom skončenia tejto bolesti. Dokonca som aj zavolala svojmu násilníkovi aby som mu nakričala hovoriac, že som z toho znásilnenia otehotnela a že spontánny potrat bol jeho vinou. Ale všetko čo mi povedal boli len ďalšie obvinenia na moju osobu hovoriac mi, že som potratila preto lebo by som bola hroznou matkou. Tým, že som mu zavolala som sa cítila silnejšie lebo môj hlas bol vyslyšaný.
O týždeň neskôr ma Boh znova zachránil. Vo sne mi poslal posolstvo. V mojom sne zišla Panna Mária z neba držiac ryšavého modrookého maličkého chlapčeka. Mária povedala: "Katie, tvoje dieťa, Michal Júda je v bezpečí a milovaný. Je v rukách božích. Veľmi ťa miluje tak ako aj Boh. Prosím vedz, že tvoje dieťa na teba vždy dohliada, teraz a navždy." Tento sen mi dal tak veľa nádeje a naozaj som verila že po celý ten čas bolo moje dieťa so mnou. Michal som pri mne počas mojich záchvatov paniky, zábleskov minulosti, nočných môr a neustáleho emocionálneho zneužívania zo strany môjho násilníka ktorý ma roky sledoval.
Mám PTSP (post-traumatický syndróm - editor) a depresie - nielen zo znásilnenia ale aj z potratenia. Zažila som si dve traumy ktoré sa spojili dohromady. Neustále mám nočné mory a záchvaty paniky kvôli týmto dvom traumám.
Keďže som sama bola adoptovaná tak beriem potrat veľmi vážne. Po tom čím som si prešla, cítim veľmi blízku väzbu k mojej biologickej matke. Mohla ma potratiť, no namiesto toho mi dala ten najkrajší dar - môj život! Rozumiem tomu aké je to prísť o dieťa či už prostredníctvom adopcie alebo potratenia.
Neznášam keď ľudia hovoria o výnimke pri znásilnení. Ženy sú silnejšie a oveľa odolnejšie než si spoločnosť myslí - nepotrebujeme zabiť naše deti aby sme boli emocionálne zdravými. Len preto že som bola znásilnená to neznamená, že môžem spáchať násilie na inom a vziať mu jeho život. Moje dieťa je požehnaním a ctím ho každý deň tým, že prehováram k ženám o tom, že potrat nie je správny.
Naozaj ak by som šla na potrat, môj proces liečby by bol veľmi pomalý a oveľa náročnejší. Nielenže by som mala nočné mory o znásilnení, ale taktiež by som sa vyrovnávala s vinou z potratu. Aby som vám pomohla pochopiť to ešte viac, chcem aby ste vedeli, že by som si tým znásilnením prešla znova a znova ak by som mohla moje dieťa držať živé a zdravé v náručí a vidieť tu jeho sladkú tváričku.
Aj napriek tomu mi Michal Júda priniesol takúto liečbu. Minulý rok som prvý krát prehovorila o znásilnení, tehotenstve a potratení spred siedmich rokov. Minulý rok som to aj ohlásila polícii a verila som, že to všetko čo robím bolo možné vďaka Bohu a mojemu sladkému Michalovi.
Dňa 8. októbra 2008 - deň kedy som bola znásilnená, pri mne v tej miestnosti ostal Boh a povedal mi aby som vydržala. Ukľudnil ma a pomohol mi prežiť. V ten hrozný deň mi zachránil život a dal mi nádherný dar - môjho milovaného syna.
Rozhodla som sa, že každý rok dňa 28. októbra - deň kedy moje dieťa opustilo tento svet - vyšlem smerom do neba balónik s odkazom pre Michala Júdu. To, že Boh dohliada ma môjho vzácneho anjelika mi zahrieva srdce! Viem že mám pred sebou dlhú cestu liečby. No pokiaľ mám božiu lásku a moje dieťa na mňa dohliada, zvládnem všetko!
Začala som sa o strate môjho dieťaťa rozprávať s terapeutkou a taktiež aj o mojej túžbe nejako sa spojiť s ostatnými ženami, ktoré počali zo znásilnenia. Moja terapeutka sadla k svojmu počítaču a dala vyhľadať slovné spojenie "počala pri znásilnení", a vyskočil jej príbeh Rebeccy Kiesslingovej spoločne s internetovým odkazom Save the 1. Pozrela som si krátke Save The 1 promo video a bola som ohromená z videnia týchto nádherných ľudí ktorí boli počatí takouto cestou, rovnako aj z videnia matiek ako ja, ktoré otehotneli po znásilnení a milovali svoje deti. Vedela som, že toto je prostriedok ako mám uctievať svojho syna a to obhajovaním jeho práva na život ako aj práva na život iných, podobných jemu. Som vďačná za to, za čím si stojí Save The 1 projekt, a čo robí pre ženy ktoré si prežili túto traumu. A teraz prinášam k pravde svedectvo - dieťa počaté pri znásilnení je matkynou krásou ktorá povstala z jej bolesti.
Milujem ťa Michal Júda. Dúfam že vieš ako veľmi si cením tvoj život. Vážim si ťa!
Kaitlin Westbrook je trénerkou plávania, certifikovanou učiteľkou, pro-life blogerkou pre program Save The 1, sídliacou v Texase. Je dostupná pre rozhovor. Prečítajte si jej báseň, ktorú venovala svojmu synovi: By Your Side.
Zdroj: lifenews.sk
