Na svoje prvé rande som šla v šestnástich. Bolo to len pár dní pred mojimi sedemnástimi narodeninami. Bola som nadšená. Ten chlapec hral futbal a bol populárny. Najedli sme sa a pozreli sme si film. Do konca mojej večierky som stále mala trochu času, a tak sme sa chvíľu vozili po našej dedine. Šli sme na nejaký majetok jeho rodiny, prechádzali sme sa tam a pozerali si kone. Moje prvé rande, ktoré vyzeralo ako krásny sen, sa čoskoro premenilo na nočnú moru – vtedy, keď ma znásilnil v stodole.
Spočiatku som to nechcela nikomu povedať. No začal sa mi vyhrážať a hovoril, že by som to oľutovala, ak by som to niekomu povedala. Hovoril, že by mi zničil život a že by mi aj tak nikto neveril. O niekoľko týždňov neskôr som to povedala kamarátke. Po rozhovore s niekoľkými ľuďmi som zistila, že on už rozšíril svoju verziu toho, čo sa v tú noc stalo. Nikto mi neveril. Ľudia, ktorým som dôverovala, ktorých som milovala a ktorí ma mali podporiť, to nespravili. A tak som celú tú vec začala proste popierať a snažila som sa to vytesniť z pamäte.
Veľmi som nepremýšľala nad možnosťou, že by som bola tehotná, pretože som mala na to celé kvôli znásilneniu skreslený pohľad. A potom - pravdepodobnosť, že by som otehotnela, nebola veľká. Nebola... no len dovtedy, kým som nezačala mať príznaky, vďaka ktorým som si začala uvedomovať, že by som mohla byť tehotná. Šla som si do iného mesta kúpiť tehotenský test a urobila som si ho na toalete čerpacej stanice, aby sa to nikto v mojom rodnom meste nedozvedel. Predtým, než som si urobila test, už som trochu premýšľala nad tým, čo budem robiť, ak vyjde pozitívne, a tak som mala so sebou názov tehotenského centra aj s ich telefónnym číslom, pretože som si myslela, že ide o potratovú kliniku. Keď som tam tak bola – sama, na čerpacej stanici - mala som v sebe veľký strach a hnev. Bola som nahnevaná na Boha a pýtala som sa: „Ako si mohol dovoliť, aby som bola znásilnená?“ Bola som nahnevaná aj sama na seba za to, že som sa dostala do tejto situácie.
Z telefónnej búdky som zavolala do tehotenského centra a oni mi povedali, že by som mohla prísť aj hneď. To pre mňa znamenalo asi hodinovú cestu autom. V tej chvíli som nikomu neverila a rozhodla sa, že to nepoviem žiadnemu z priateľov a ani nikomu z rodiny. Mala som pocit, že by to len potvrdilo to, čo už o mne ľudia hovorili: že som „si vymyslela znásilnenie“. Išla som do tehotenského krízového centra, pretože som si myslela, že je to potratová klinika - s nádejou, že ešte v ten deň sa dostanem na potrat.
Boli ku mne veľmi milí a povedali mi všetko, čo som už o živote vo svojom vnútri vedela. Vôbec som nemala pocit, že by ma posudzovali. Ultrazvuk robili len v určité dni v týždni a aby som si ho dala spraviť, musela by som sa vrátiť o dva dni neskôr. S plačom som im povedala, že sa bojím a s tehotenstvom nedokážem čeliť ľuďom a že aj tak, keď odtiaľ odídem, pôjdem na potratovú kliniku. Ľudia z poradenstva mi povedali, že aj keď absolvujem potra, budem tam vítaná a mám tam prísť a porozprávať sa s nimi. Až do dnešného dňa - teda o sedemnásť rokov neskôr - jeden z týchto poradcov stále patrí medzi mojich priateľov.
V duchu som sa bála výsmechu.Bála som sa, že budem musieť riešiť fámy, ktoré už môj násilník rozšíril a s pocitom, že moja povesť už bola aj tak dosť očiernená, som ešte v ten deň šla na potratovú kliniku. Táto klinika bola opakom tehotenského centra, ktoré bolo vrúcne a príjemné, aj keď aj tam som mala taký ten „nemocničný“ pocit. Potratová klinika však bola chladná a sterilná. V čakárni boli aj iní, ale títo ľudia sa na seba navzájom nepozerali, ani si druhých nevšímali. Nebolo tam dostatok súkromia na to, aby som sa s recepčnou porozprávala o dôvodoch, prečo som tam. Povedala, že by sa so mnou stretla, ale musela by som si dohovoriť schôdzku a na [potratovú] procedúru prísť na ďalší deň. Povedala som jej, že na druhý deň nemôžem vynechať školu, a tak mi povedala, že ma vezmú hneď.
Nečakalo sa tam a nekládli mi žiadne otázky. Jediné, o čo sa starali bolo, či mám peniaze na zaplatenie. Bolo im tiež jedno, že som tam sama. Bol to absolútne najhorší zážitok môjho života - ešte horší než samotné znásilnenie. Stále som si hovorila, že to bude v poriadku, že som bola znásilnená, takže na to mám právo a že sa z toho dostanem. Neverila som ničomu z toho, čo som si nahovárala, a tak som si to znovu a znovu opakovala. Povedala som Bohu, že je to všetko jeho vina a v tom momente som bola úplne naštvaná. Vedela som však, že v mojom vnútri je dieťa. Vedela som, že život začína počatím, ale moja sedemnásťročná myseľ si to jednoducho nedokázala prepojiť.
Na potratovej klinike odhadli, že som medzi štrnástym až šestnástym týždňom tehotenstva, a tak počas procedúry použili ultrazvuk. Obrazovka bola pootočená, takže som nič nevidela. Neviem, či malo nejakú poruchu to zariadenie alebo urobila chybu sestra, ale začula som tlkot srdca môjho dieťatka a keď sa to stalo, konečne sa mi to v hlave spojilo. Povedala som doktorovi, že chcem, aby prestal, ale on povedal, že na to je už príliš neskoro. Bola som mimo, pretože mi na uvoľnenie podali Valium. Sestry mi pomohli sa umyť a obliecť. Náhlili ma, pretože potrebovali miesto. Nebola som pripravená hneď sa hýbať alebo niekam ísť, ale oni sa vôbec nestarali o to, či ma niečo bolí alebo či som nahnevaná. Neponúkli sa, že ma odvedú von k autu, ba dokonca sa ma ani len nespýtali, či ma má kto odviezť.
Skôr než som dokázala pomyslieť na cestu domov, som dve hodiny sedela v bolestiach v aute a plakala. V ten deň som vlastne vôbec nemala šoférovať. Podľa spoločnosti bolo o tento problém postarané, mne sa malo uľaviť a mala som byť schopná pokračovať vo svojom živote. Úľava mi však – spomedzi toho, čo som cítila – bola azda najvzdialenejšia. Spomínam si, ako som sama so sebou viedla dialóg, ktorý pripomínal tie rozhovory typu „dobrý verzus zlý“. Najprv som si hovorila: „Urobila si, čo si musela. Naozaj si mala nejakú inú možnosť? Väčšina ľudí by to, čo si práve urobila, pochopila.“ Ale potom som si hovorila: „Ty vieš, že to bolo dieťa. Ako si to mohla urobiť? Si hrozný človek.“ Mala som pocit, že ani nie som pravou kresťankou.
Celé roky som robila čokoľvek, len aby som tú bolesť otupila. Ledva si pamätám na vysokú školu, pretože som celú dobu pila. Bojovala som tiež s poruchou príjmu potravy a úprimne povedané - neviem, ako som to prežila. Bolo to jedine z Božej milosti. Celý ten čas som chodila do kostola, ale mala som pocit, že istá časť môjho ja je jednoducho mŕtva. Stále som sa vážne pýtala: „Ako by ma mohol Boh milovať? Ako by mi mohol niekedy odpustiť, že som zabila svoje dieťa?“
Vďaka veľkému množstvu stretnutí na poradenstve som prestala piť a zmenšili sa moje poruchy príjmu potravy. Počas istej doby sme sa zamerali na znásilnenie a prechádzali sme ním, čo bolo síce užitočné, no len zriedka sme sa čo i len dotkli potratu. Môj terapeut mi dokonca povedal: „Urobila si to, čo si v takejto situácii musela urobiť, veď ťa znásilnili.“
Prostredníctvom cirkvi som stretla kresťanského muža a až do svadobnej noci sme sa zdržali sexu. Mala som pocit, akoby som mala vo svojom živote už dosť odpadkov a chcela som robiť veci správne a ctiť si Boha. No ako čas ubiehal, stále som trpela depresiami a bojovala som s poruchou príjmu potravy.
Vždy som mala pocit, že práve preto, čo som zažila pri príchode do tehotenského informačného centra, som neskôr v priebehu svojho života vedela, že sa chcem do takejto služby zapojiť aj ja. Práve sme v našom kostole slávili nedeľu zasvätenú posvätnosti ľudského života a ja som svojmu pastorovi povedala, že najbližšie takéto centrum je asi hodinu odtiaľto a že tu, v našej oblasti, takéto centrá veľmi potrebujeme. Vnímal, že túto víziu mám od Boha a povzbudil ma k tomu, aby som rozbehla miestne centrum. Tak som dala dokopy pár ľudí a začali sme plánovať otvorenie tehotenského informačného centra. Počas tohto procesu som počas návštevy iných centier a školení vôbec po prvý raz počula o popotratovej službe a o tom, aké služby ponúka. Vrhla som sa na čítanie o popotratovom (postabortívnom) syndróme a uvedomila som si, že toto bol môj hlavný problém, a že práve toto bol dôvod, prečo som toľko trpela. Všetko to do seba zapadalo.
A tak som pred pár rokmi prešla popotratovým biblickým kurzom a konečne som pochopila a prijala Božie odpustenie a milosť. Konečne som prekonala poruchu príjmu potravy. Sem-tam občas ešte upadnem do depresie, ale dá sa to zvládnuť a už mi neobmedzuje život. Práve som prostredníctvom nášho miestneho tehotenského centra začala popotratovú službu a sama pritom tieto ženy vediem procesom uzdravenia.
Som tu, aby som vám povedala, že potrat nikdy nie je odpoveďou. Spôsobí len to, že už i tak bolestivá a ťažká situácia, bude ešte zraňujúcejšia. Počas môjho potratu som bola vydesená. Stále som si kládla otázky o tom, čo sa bude diať a zdalo sa, že mi nikto nechce dať odpoveď. Pri spätnom pohľade si myslím, že chceli, aby som sa ponáhľala preto, aby som nemohla zmeniť svoj názor. Ešte mnohé roky potom - vždy, keď som počula niečo, čo len vzdialene znelo ako tlkot srdca - som mávala návaly hroznej úzkosti, ba i panické záchvaty. Dlho som nevedela, na čo vlastne takto reagujem a až o mnoho rokov neskôr, keď sme s mojím manželom čakali naše prvé dieťa, som si úzkosť prepojila s istými zvukmi.
Žila som vo svojom vlastnom, súkromnom pekle, až dovtedy, kým som neprešla popotratovým kurzom štúdia Biblie a nenašla uzdravenie. Bolesť, ktorú som počas tých rokov cítila, bola taká veľká, že som občas doslova mala pocit, že ma zabije. Bola som veľmi depresívna. Boli časy, keď som sa rezala, lebo som si myslela, že to uvoľní trochu bolesti, ktorú som cítila vo vnútri. Mnohokrát som premýšľala o tom, že ukončím svoj života a párkrát som sa dostala až takmer k samovražedným pokusom. Vážne som si myslela, že moja porucha príjmu potravy ma nakoniec zabije a že v skutočnosti je práve toto cieľom toho, že sa takto správam. Mala som pocit, ako by som si zaslúžila trpieť a že – za to čom spravila – si nezaslúžim žiť život, ktorý by sa čo i len vzdialene podobal na šťastný.
Chcem, aby ľudia počuli môj príbeh. Tak ako je ťažké ho vyrozprávať, práve tak je to i potrebné. Počas toho nočného rande sa mi stalo niečo hrozné. Potom ma zradili moji najbližší. Všetko toto bolo veľmi bolestivé, ale vôbec sa to nedá porovnať s bolesťou, vinou, hanbou, výčitkami, či nenávisťou voči sebe samej, ktorú som si nahromadila a ktorú na mňa satan navŕšil počas rokov nasledujúcich po potrate. V tom čase som si myslela, že to, čo som urobila, ospravedlňuje to, že som si túto situáciu nezvolila sama: otehotnela som, lebo ma znásilnili. Vedela som, že je vo mne život, ale myslela som si, že na tom nezáleží - kvôli tomu, ako sa tam tento život dostal. Nikdy som sa viac nemýlila. Potrat dieťaťa, ktoré bolo počaté počas znásilnenia, neovplyvní ženu inak, ako potrat dieťaťa počatého za iných okolností. V priebehu rokov som počas práce v miestnom tehotenskom centre hovorila s mnohými ženami, ktoré boli na potrate a naučila som sa jedno: všetky prežívajú rovnakú bolesť. Absolútne nijako sa nelíši. Konečný výsledok je vždy rovnaký.
Modlím sa, aby vďaka tomu, že vyrozprávam svoj príbeh, prehovorilo viac obetí znásilnenia a vyrozprávalo svoje príbehy. Aby sa tak znásilnenie prestalo ospravedlňovať ako dôvod na legálny potrat. Milujem svoje dieťa a žialim nad ním rovnako, ako by som žialila nad ktorýmkoľvek mojím iným dieťaťom. Každý deň premýšľam nad tým, koľko by malo rokov a aké by bolo. Neviem, či by som ho vychovávala alebo ho dala na adopciu, ale je hrozne nespravodlivé, že nikdy nedostalo šancu žiť. Aj keď bol jeho život potratom skrátený, [potrat] nezabránil tomu, aby jeho život mal zmysel a účel, a aby skrze mňa vyrozprávalo náš príbeh. Som si teda istá, že jeho život nebol márny a že sa naň bude pamätať.
Zdroj: lifenews.sk
