Keď 13. júna 2014 šla Kari Williams so svojou rodinou na ultrazvuk v 20. týždni tehotenstva, všetci boli nervózni. Chceli totiž vedieť, či je dieťatko dievčaťom, tak ako dúfali. Radovali sa zo správy, že je to naozaj tak. Avšak keď technička prepla ultrazvuk na 3D, aby sa pozrela na tvár dieťaťa zblízka, rýchlo ho prepla späť a Kari cítila, že niečo nie je v poriadku.
„Povedala: „Je tu niečo, čo vám musím povedať. S vašim dieťaťom niečo nie je v poriadku,““ vysvetľuje Kari. „Ukončila to tým, že nevidela celý mozog dieťaťa a že dieťatko nemá vôbec lebku. Pomyslela som si: „Čo to znamená? Ak sa narodí postihnuté, budem sa o ňu starať. Je mojím dieťaťom.““
Po chvíľke, ktorá sa zdala ako večnosť, prišla do miestnosti lekárka a informovala Kari, že dieťa má anencefáliu - vrodenú vadu, pri ktorej sa dieťa narodí bez časti mozgu a lebky. Povedala rodine, že to znamená, že dieťa nebude môcť žiť mimo maternice.
„A vtedy som ju stratila,“ hovorí Kari. „Keď mi povedali, že jej stav je nezľúčiteľný so životom, bola som zničená. Potom [lekárka] navrhla, aby sme na ďalší deň vyvolali pôrod. Ja som sa na ňu pozrela. S komickým výrazom som jej povedala: „Musím?“ A ona povedala nie, ale myslela si, že by to tak bolo najlepšie, pretože dieťa neprežije, a ja mám vysoký krvný tlak.“
Kari lekárke povedala, že si pôrod v žiadnom prípade nenechá vyvolať. Povedala, že donosí svoje dieťa až do termínu, pretože vyvolávanie pôrodu alebo potrat dieťa pre ňu jednoducho nie je voľbou. Lekár zaviedol Kari k odborníkovi a ona sa o štyri dni neskôr objednala v Centre zdravotných služiem EVMS.
Kari povedala, že tento lekársky tím bol neuveriteľný a nikdy jej nenavrhol, aby šla na potrat alebo si nechala vyvolať pôrod. Istý špecialista jej dokonca povedal, že dievčatko, ktorú Kari pomenovala Marley, má celý mozog, no nemá lebku. Spýtala sa, či by u tohto špecialistu mohla počas svojho tehotenstva pokračovať v prehliadkach a či by celú prenatálnu starostlivosť mohla dostať v EVMS.
Kari sa k svojej bývalej lekárke nikdy nevrátila.
Keďže sa Kari snažila nájsť nádej a zmysel krátkeho života svojej dcéry, začala sa informovať o darovaní Marleyiných detských orgánov. Bolo jej povedané, že ak bude mať Marley pri narodení aspoň 3,6 kg, jej srdce alebo srdcové chlopne by sa mohli použiť na zachránu životov dvoch detí. Aby bolo možné darovať celé jej srdce, Kari by im musela dať Marley hneď potom, čo by sa narodila, ale ak by darovala svoje srdcové chlopne, mohla by si Kari nechať 24 hodín po tom, čo by Marley umrela. Tak či onak, Kari bola rozhodnutá Marley donosiť, aby zachránila iné deti.
Kari každé štyri týždne pokračovala v priehladkach u špecialistu. V polovici leta ultrazvuk ukázal, že má nadbytok plodovej vody. Ten spôsobil, že Kari vyzerala dvakrát taká veľká, ako by v tejto fáze tehotenstva mala. Také množstvo plodovej vody mohlo spôsobiť predčasný pôrod, takže keď Kari v septembri informovali, že jej stav sa zhoršil, musela prestať pracovať.
O mesiac neskôr Kari odtiekla plodová voda a 23. septembra 2014 porodila Marley Jane, ktorá nevážila ani dve kilá. Mala trochu viac ako 15 centimetrov a mala veľa blond vlasov. Pôrodná asistentka, ktorú predtým Kari stretla, bola taká dojatá jej príbehom, že sa jej opýtala, či by mohla byť po Karinom boku a odrodiť Marley.
„Myslela som, že je mŕtva,“ hovorí Kari o Marley. „To, čo mi láme srdce je, že ani raz nezaplakala. Ako matka, ktorá už má dieťa... jednoducho sa nehlásila tak ako on [jej trojročný syn Weston]. Bola som v 34. týždni a ona bola veľmi tichá a len sa pozerala. Keď mi povedali, že dýcha, uľavilo sa mi. Povedali mi, že sa nenarodí živá. Takže to, že bola živá a že dýchala, bolo pre mňa úžasné. Cítila som sa, akoby som usvedčila z omylu lekárov z tej prvej ambulancie.“
V ten deň mali Kari a Marley len niekoľko návštev. Karini bratia, matka, sestra, syn a Marleyn otec – títo všetci tam boli preto, aby sa stretli s Marley. Všetci si ju mohli podržať a pozdraviť ju. Keď Marley viac než päť hodín po jej narodení zomrela, v miestnosti boli Kari, jej matka a Marleyin otec.
„Bolo to hneď po tom, čo všetci odišli,“ hovorí Kari. „Mám pocit, že sa držala dovtedy, kým do nemocnice neprišli všetci, ktorí sa s ňou chceli stretnúť. Držala som ju a podala som ju mame, vtom znovu prišla zdravotná sestra a skontrolovala Marley. Nemohla nahmatať tep. Prišla lekárka, popočúvala jej hruď, pozrela sa na nás a povedala: „Je mi to ľúto. Umrela.“ Bol to najhorší pocit na svete. [Mimo maternice] však žila päť hodín a pár minút. Bolo to úžasné.“
Kari bola zničená tým, že Marley nemohla zachrániť dve ďalšie deti prostredníctvom darovania orgánov. Začínala mať pocit, ako by Marleyin život nemal zmysel. Ale potom si našla spôsob, ako dať zmysel Marleyinmu krátkemu životu.
Keď určili Marleyinu diagnózu po prvý raz, Kari hľadala na Facebooku heslo anencephaly a našla mnohé skupiny mamičiek, ktoré mali deti s touto diagnózou. Mamičky v týchto skupinách na Facebooku Kari veľmi podporili. Na veľa mamičiek však [lekári] tlačili, aby život svojho dieťaťa ukončili. Lekári im povedali, že potrat alebo vyvolanie pôrodu sú tou najlepšou voľbou, pretože ich deti by mimo maternice neprežili. Kari to lámalo srdce, a tak si vytvorila na Facebooku stránku venovanú Marley, aby tak dodala nádej ostatným rodičom, ktorí bojujú s podobným problémom a tiež preto, aby do Marleyinho života vniesla zmysel.
„Hovorím mamičkám, že [lekári] ich nemôžu nútiť,“ hovorí Kari. „Na tejto stránke som sa nikdy nestretla s matkou, ktorá by svoje dieťa donosila a ľutovala to. Jediní, ktorí niečo ľutujú, sú tí, ktorí boli na potrate alebo vyvolanom pôrode. A to je smutné. Ja nič neľutujem. Ani len na sekundu som nikdy neľutovala to, že som ju donosila. Vedela som, že je mojím dieťaťom. Ja jej život neukončím. Ten je v Božích rukách, akokoľvek dlho bude žiť. Keby mohla žiť navždy, bola by som šťastná.“
Zdroj: lifenews.sk
