Prinášame vám podnetný príspevok k téme rúšok u detí od prominentného talianskeho psychológa, psychoterapeuta a univerzitného profesora Dr. Umberta Nizzoliho. Ten tvrdí, že reštrikčné antikoronavírusové opatrenia môžu veľmi zásadným spôsobom ovplyvniť vývojové štádiá u detí. A to omnoho viac, než si vieme predstaviť.
Mozog dieťaťa má úžasnú schopnosť adaptability. Sú to zážitky, ktorými žije a stimuly prostredia, ktoré v mozgu určujú, ktoré prepojenia treba podržať, ktoré eliminovať, ktoré posilniť, a ktoré blokovať.
Prvé interakcie so svetom mimo maternice sú natoľko dôležité, že vo veľkej miere podmieňujú následný kognitívny a sociálny vývin dieťaťa. Práve preto novorodenec potrebuje byť v neustálom kontakte s rodičmi, potrebuje cítiť sa nimi chránený a milovaný. Interakcie novorodenca so svetom sú natoľko dôležité, že majú moc modifikovať fungovanie génov cez ich aktiváciu alebo blokáciu.
Dieťa, ktoré od narodenia dostáva od svojich rodičov a neskôr od ďalších subjektov v kontexte socializácie nevyhnutnú pozornosť a vyrastá pri kvalitných stimuloch vytvárajúc si pozitívne vzťahy s rodinou a priateľmi, bude mať pravepodobne šťastné detstvo a vyrastie pozitívnym spôsobom a rozvinie u seba zdravé sebavedomie a vnútorný pocit bezpečia. Vonkajšie vrúcne a bezpečné prostredie sa transformuje do jeho vnútorných kvalít.
Už desiatky rokov vieme, že skorá zdravá stimulácia detí prináša u detí lepšie výsledky v kognitívnej oblasti. Procesy poznávania predstavujú nové nervové prepojenia, nové synaptické stopy, nové znalosti, nové usporadúvanie. Je tu hlad po znalostiach, ale tie musia byť spracované, aby vytvorili pamäť; preto je nevyhnutné, aby informácie nejakým spôsobom pritiahli pozornosť – pohľad, intenzita, hra, výraz tela a tváre sú nástrojmi pre budovanie pamäte a poznávania. Deti rastú imitovaním iných, imitovaním toho, čo hovorí a robí matka, otec, priatelia, atď. Napodobňovanie u detí nie je len prejavom nekontrolovaného impulzu, ale istou formou pamäte. Sú to naše odpovede prostrediu. Aj jazyk sa učí predovšetkým imitovaním. Vplyv ľudských interakcií na znalosť jazyka sa dramaticky prejavil pri pozorovaní detí, ktoré boli vychovávané v sociálnej izolácii: sociálna deprivácia má dokázateľne závažný vplyv na rozvoj jazyka u ľudí.
Bolo preukázané, že už dieťa v maternici prejavuje známky správania, ktoré je odpoveďou na vonkajšie prostredie – napríklad sa aktívne hýbe už od prvých vývinových fáz a jeho pohyby sú čoraz aktívnejšie podľa stupňa rozvoja nervového systému. Prvý zmysel pre rozvoj je dotyk. Pri každej výmene sú okrem verbálnych obsahov aj ďalšie implicitné obsahy, ktoré však nie sú menej dôležité. Spolu s obsahom slov tu máme aj parajazykové nástroje, ktorými sa dané slová vyslovujú a celé more neverbálnej komunikácie, ktorá signalizuje kvalitu vzťahu medzi ľuďmi, ktorí komunikujú.
Naučiť sa dekódovať sa teda stáva nevyhnutným, keď chcete pochopiť, čo hovorí váš partner. Stručne povedané, je nevyhnutné naučiť sa pozorovať, a robiť to dobre, aby sme pochopili pravý význam komunikácie, ktorá nás zaujíma. A tieto pozorovania musíte tiež prispôsobiť na typ človeka, s ktorým komunikujete. Mikro-výrazy tváre sú mierou vnútorných reakcií ktorým človek čelí. Napriek evolučnému zdokonaleniu si ľudská bytosť zachováva viac ako 200 „zbytočných“ svalov: „zbytočné“ svaly umiestnené v tvári si v skutočnosti uvedomujú výraz a jeho význam.
A teda, zjednodušene, naše správanie, naša osobnosť, naša inteligencia sú priamo definované našimi skúsenosťami. Neustále prekonávanie prahov, výziev, limitov nastáva počnúc koordináciou medzi deťmi a rodičmi a potom kamarátmi, láskami atď., ktoré vedú k procesu sociálnej synchronizácie, na základe ktorej sa vytvára väzba pripútanosti matka-dieťa, tvorená kontaktmi, pohľadmi, vôňami a rytmom. To všetko slúži na zabezpečenie ochrany a uspokojenia najzákladnejších emocionálnych potrieb: ako je pocit ochrany, bezpečia, prijatia, milovania a sprevádzania. John Bowlby, ktorý otvoril vedomosti o pripútanosti a vzťahovej väzbe, píše, že u dieťaťa nie je hlad po láske a materskej prítomnosti menší ako hlad po jedle.
Predpoklad sociálno-vzťahovej perspektívy je základom pre rozvoj jednej z najvýnimočnejších kognitívnych funkcií ľudského mozgu: schopnosť porozumieť a predpovedať správanie, vedomosti, zámery a presvedčenia iných ľudí; čo je zásadné pre udržanie kontroly nad úrovňou úzkosti, ktorú by podnety inak vyvolali, pre kontrolu vrodeného psychotizmu, o ktorom hovoril Bleger. Iba schopnosť mentalizovať zážitky, iné individuálne alebo skupinové správanie a nakoniec prostredie umožňuje jednotlivcovi žiť pokojne a bezpečne, v stave „zdravia“, ktorý chápeme podľa definície WHO ako: „stav úplného fyzického, duševného a sociálneho blaha, ktoré nespočíva iba v neprítomnosti choroby alebo slabosti“.
Zjednodušene: jednoducho si predstavte ešte neistejšiu, chorľavejšiu, menej výkonnú a menej inteligentnú populáciu. Intenzitu a difúziu všetkých týchto javov je dnes ťažké vypočítať. Akokoľvek budú to obrovské javy s obrovskými sociálnymi, ekonomickými a politickými dôsledkami.
Pointa otázky sa mi však zdá iná. Dá sa tomu všetkému vyhnúť? Čo môžeme urobiť, aby nastala rovnováha medzi nákladmi, škodami a prínosmi, a ktoré z nich máme znášať primárne? Ako vždy, rozvoj poznatkov by mal byť nástrojom pre hľadanie toho najlepšieho možného riešenia.
Umberto Nizzoli
Preklad: Marína Kovačičová
Zdroj: hlavnespravy.sk
