5. decembra 2011 (LifeSiteNews.com)
Existujú len štyri veci, ktoré Alana Stewart vie o svojom otcovi: že má blond vlasy, modré oči, univerzitné vzdelanie a jeho pridelené číslo v spermobanke, kde predal polovicu Alaninho genetického kódu, je 81.
Je jednou z odhadovaných 30 000 – 60 000 detí v Spojených štátoch počatých každý rok prostredníctvom darcovstva spermií. Sama bývalá darkyňa vajíčok, je dnes veľkým kritikom tohto postupu, ktorý nazýva „násilný akt kupovania a predávania dieťaťa.“
Jej príbeh zaznamenaný v pripravenom dokumentárnom filme Deň anynomných otcov sa stáva čoraz bežnejším. Mnohé z detí počatých prostredníctvom darcovstva spermií sú teraz dospelé a niektorí z nich prehovorili proti postupu, ktorý im dal život.
Ich príbehy odhalili, že byť dieťaťom počatým darcom nie je to, čo mnohí zástancovia technológie očakávali. Tieto deti mali myslieť na muža ženatého s ich matkou ako na svojho otca. Na ich biologického otca mali myslieť len ako na muža, ktorý masturboval v spermobanke a odišiel so šekom na 75 dolárov. Ale podľa Alany to nie je také jednoduché.
„Neprítomnosť biologického otca je nemožné ignorovať, pretože jeho prítomnosť je nemožné ignorovať – keď vyzeráte ako oni a myslíte ako oni,“ povedala pre LifeSiteNews. „Veľmi sa cítim odlúčená nielen od môjho otca, ale aj od príbuzných z jeho strany.“
Jennifer Lahl, režisérka Dňa anynomných otcov hovorí, že tento dokumentárny film vytvorila, aby dala možnosť prehovoriť ľuďom ako Stewart, ktorých záujmy sú príliš často prehliadané v diskusii, ktorá sa hlboko dotýka ich životov a identít.
„Všetko, čo nás prevažne zaujíma u ľudí, ktorí chcú dieťa, je to, ako im môžeme pomôcť, aby to dieťa mali,“ všimla si Lahl. Avšak, pokračovala, je treba, aby budúci rodičia a politici mysleli na „ďalšie dôsledky reprodukčnej technológie.“
Pre Alanu to bol pocit opustenia jej biologickým otcom a náročný vzťah s mužom, ktorý ju vychoval.
V Lahlovej filme opisuje, aké to bolo byť vychovaná matkou a mužom, o ktorom hovorí ako o „prvom manželovi mojej matky.“ Bol tam zjavný kontrast medzi jeho vzťahom s Alanou a jeho vzťahom s Alaninou adoptívnou sestrou.
„Videl zmysel vychovávať ju (moju sestru), cítil sa ako jej otec,“ rozpráva. „Moja biologická príbuznosť s len matkou akurát zdôrazňovala, že s ním nemám nič spoločné.“
Keď sa manželstvo rozpadlo, bojoval o právo na svoju adoptívnu dcéru, ale nie na Alanu.
Barry Stevens, ďalší z tých, ktoré poskytli rozhovor, má podobný príbeh. Stevens nezistil, že bol počatý prostredníctvom darcovstva spermií, kým neumrel muž, o ktorom veril, že je jeho biologický otec. Povedal, že dokonca pred odhalením on a jeho sestra cítili, že niečo nebolo v poriadku.
„Mal som pocit, že sa skutočne necítil ako môj otec,“ vysvetlil Stevens. „A moja mama to neskôr potvrdila. Toto veľké tajomstvo existovalo v rodine a myslím, že nás to zranilo.“
Kríza identity, ktorú táto situácia vytvorila pre Stewartovu a Stevensa, je údajne bežný problém pre deti počaté darovaním spermií.
Správa nazvaná Meno môjho otca je darca vydaná minulý rok Komisiou o budúcnosti rodičovstva, skúmala dnešných dospelých počatých prostredníctvom darcovstva spermií a porovnala ich odpovede s tými vrstovníkmi, ktorí boli vychovaní adoptívnymi rodičmi a biologickými rodičmi.
Štúdia zistila, že 43% darcovského potomstva v porovnaní s 15% adoptovaných detí a 6% tých, ktorí boli vychovaní biologickými rodičmi súhlasili s tvrdením: „Cítim sa zmätený, kto je člen mojej rodiny a kto nie.“
Okrem toho 48% darcovského potomstva v porovnaní s iba 19% adoptovaných detí sa identifikovalo s tvrdením: „Keď vidím deti s ich biologickými otcami a matkami, som z toho smutný.“
Podľa Lahl by rozdiely medzi adoptovanými deťmi a deťmi počatými darcovstvom nemali byť prekvapením.
„V prípade adoptovaných detí existoval nejaký dôvod, prečo si ich rodič nemohol nechať,“ upozornila. „Naproti tomu u osoby počatej darcovstvom, kde niekto len nechal časť svojho tela, svoje vajíčko alebo spermiu, bez toho, aby myslel na svoje dieťa.”
Správa našla tiež nápadné indikácie vzťahu medzi počatím darcovstvom spermií a zlyhaním manželstva.
27% rodičov darcovských detí sa rozviedlo v porovnaní s 14% rodičov adoptovaných detí. Počet manželstiev darcov detí, ktoré zlyhali, je iba o trošku vyššie ako počet zlyhaní manželstiev s biologickými deťmi – 25%. Ako však štúdia upozornila, porovnanie s adoptívnymi rodičmi je oveľa dôležitejšie, pretože väčšina párov zvažuje technológiu plodnosti alebo adopciu až v neskorších obdobiach života, keď sú manželstva stabilnejšie.
Pre Stewartovú je toto zistenie v súlade s jej vlastnou skúsenosťou. „Matky môžu hovoriť veci ako „Nakoniec to ani nie je tvoje dieťa.“ Otec si je stále neistý svojim miestom a rolou v rodine,“ povedala.
Dodala, že obrátenie sa k darcovstvu spermií a vajíčok, aby bolo počaté dieťa, môže byť dôkazom „materialistického“ prístupu časti páru.
„Sú ľudia, ktorí považujú za ťažké prijať, že niečo nemajú a často kladú svoje vlastné potreby pred potreby iných (t.j. svoju potrebu mať dieťa pred potrebu svojho dieťaťa mať svojho otca/matku) a tieto osobnosti často zlyhávajú v manželstve.“
Napriek bolesti, ktorú mnohé darcovstvom počaté deti prisudzujú k okolnostiam svojho počatia, správa zistila, že väčšina z nich, 61%, stále podporuje tento postup.
„Nazývam to dotáciou hodnoty. To je to, čo ma vedie predať moje vlastné vajíčka,“ hovorí Steward. Existuje skreslená úroveň podpory medzi ľuďmi počatými darcovstvom v schválení tohto postupu, predovšetkým pretože vyvracajú hodnoty svojich rodičov, boja sa, že budú odmietnutí, ak odmietnu tieto hodnoty a nemali čas, miesto a príklad, aby sa lepšie o tom zamysleli.“
Ostávajúcich 40% sa však ozýva čoraz hlasnejšie. Stewart založila webovú stránku anonymousus.org, ktorá poskytuje fórum, na ktoré sa všetci, ktorých životy boli ovplyvnené darcovským počatím, môžu obrátiť so svojimi otázkami.
Lahl hovorí, že dúfa, že film uľahčí podobný dialóg aj na verejnosti aj v zákonodarstve.
Existuje potreba, hovorí, vyšetriť „dôsledky politiky“, ktoré môžu mať tieto záujmy pretože „práve teraz je v Spojených štátoch do značnej miery čokoľvek možné. Ak máte peniaze, môžete si zaplatiť doktora a laboratórium, aby urobili čokoľvek chcete.“
Zdroj: lifenews.sk
