Rozšírenie manželstva na všetkých by mohlo mať masívny dopad na existujúci právny stav. Nakoniec by mohlo byť „manželstvo pre všetkých“ účinnou cestou na zničenie manželstva
Ešte pred 20 rokmi považovali ľavicovo a progresívne orientovaní ľudia manželstvo za zastaraný model. Sobášiť sa to bolo niečo pre nudných ľudí a malomeštiakov a kto chválil prednosti stabilného manželstva, toho považovali v progresívnych diskusných krúžkoch za prepadnutého dávno prekonanému klišé.To sa zmenilo, keď homosexuálna lobby objavila manželstvo ako cestu na spoločenské presadenie prijatia homosexuality. Keby sa podarilo nechať homosexuálov sobášiť sa, nemohol by už nikto označovať homosexualitu ako abnormálnu bez toho, že by si neprivodil veľkú nutnosť svoj názor vysvetľovať. Ak by sa tento inštitút, ktorý sa s obľubou nazýva „jadrom a bunkou spoločnosti“ a na celom svete sa teší zvláštnej ochrane, otvoril pre homosexuálov a lesby, bol by „normatív heterosexuality“ konečne prekonaný.
Požiadavka homosexuálneho „manželstva“ má dva predpoklady, ktoré sú v tejto chvíli už splnené. Prvým je oddelenie sexuality od plodenia detí. Ten sa do veľkej miery dosiahol šírením antikoncepcie od 60. rokov a legalizovaním, prípadne schválením, beztrestnosti potratu v nasledujúcej dekáde 20. storočia. Až keď spoločnosť do veľkej miery prijme, že heterosexuálny pohlavný akt je taký zmanipulovaný, že odovzdávanie života je vylúčené, môže sa zrovnoprávniť s homosexuálnym pohlavným aktom.
Druhým predpokladom je vyškrtnutie homosexuality zo zoznamu psychických porúch. To sa takisto udialo v 70. rokoch po tom, čo sa v predošlom desaťročí homosexuálne akty vo väčšine západných krajín vyčiarkli z trestného zákonníka.
Keď sa v 80. rokoch rozšírila choroba AIDS mohli sa homosexuáli vnútiť do vedomia spoločnosti ako „ohrozená menšina“. Ďalším efektom choroby boli kampane šírenia kondómov na predchádzanie AIDS a iných sexuálne prenosných chorôb, ktoré sa po desaťročiach ústupu pre zvýšenú promiskuitu znova začali viac šíriť. Touto myšlienkou nechcem ignorovať ani znižovať utrpenie ľudí chorých na AIDS, ale iba poukázať na spoločenský vývoj, ktorý možno v tejto situácii šírenia sa choroby pozorovať.
V ostatných desaťročiach sa v mnohých západných krajinách zaviedol istý druh „manželstva – light“ pre homosexuálov, väčšinou nazývaného „registrované partnerstvo“. To sa často dialo so súhlasom občianskych strán, pre ktorých by takýto krok ešte pred niekoľkými rokmi bol nemysliteľný. V niektorých krajinách sa pre homosexuálov otvoril aj občiansky sobáš.
Všetko iné ako ďalšie približovanie sa registrovaných partnerstiev k manželstvu by bolo prekvapením. Na jednej strane je veľký tlak zo strany homosexuálnych zväzov na jeho úplné zrovnoprávnenie. Na druhej strane je dnes pre mnohých politikov nepochopiteľné, prečo by sa homosexuáli nemali sobášiť.
Diskusia o otvorení manželstva pre homosexuálov má však dôsledky, ktoré sa doteraz sotva vyslovili. Ak necháme homosexuálov „sobášiť sa“, prečo by sa nemalo pripustiť aj viacčlenné manželstvo? Ak je konsenzus medzi dospelými, že na trvalo prevezmú zväčša zahmlene definovanú „zodpovednosť“ za seba navzájom a eventuálne za existujúce deti, jediným predpokladom pre manželstvo, prečo by sa potom nemala brať doslova požiadavka ľavicových strán v Nemecku povoliť „manželstvo pre všetkých“? Prečo by sa nemohli sobášiť aj súrodenci? Prečo by muž nemohol mať viac žien, či žena viacerých mužov, ak s tým všetci súhlasia? Alebo prečo by sa nemohli niektorí muži a ženy v poly-ľúbostnom vzťahu „sobášiť? Prečo by mali byť príslušníci týchto menšín „diskriminovaní“ tým, že zostanú vylúčení z manželstva, ak je možné pre homosexuálov?
Premiérka nemeckého Saarlandu Annegret Kamp-Karrenbauerová musela počiatkom júna pretrpieť mnoho výsmechu a potupných žartov, keď tieto dôsledky vyslovila. Vecné argumenty v tomto zvyčajnom rituáli rozhorčenia a urazenosti, ktorý dnes prebieha najmä cez sociálne médiá, veru počuť nebolo.
Manželstvo je štátom privilegovaný inštitút so zvláštnou úpravou v oblasti dedičného práva, daňového práva, nájomného práva, v sociálnom zabezpečení a v ďalších právnych oblastiach. „Manželstvo pre všetkých“ by potom znamenalo aj „privilégiá pre všetkých“ (mimochodom ľavicové heslo z minulých desaťročí) – a tým už vlastne pre nikoho! Každý, kto chce pre niekoho iného získať isté výhody, môže sa s tou osobou pre tento účel „zosobášiť“. Kto by sa odvážil odkrývať zdanlivé manželstvo príslušníkov menšiny?
„Manželstvo pre všetkých“ tým uvádza vlastný cieľ manželstva ad absurdum. Manželstvo dostalo od štátu určité privilégiá, aby rodinám umožnil právne a finančné zabezpečenie a tým stabilitu. Rozšírenie manželstva na všetkých by mohlo mať masívny dopad na existujúci právny stav. Ako sa to chce potom riešiť? Nakoniec by mohlo byť „manželstvo pre všetkých“ účinnou cestou na zničenie manželstva.
Zdroj: hlavnespravy.sk
