Dvaja etici uviedli v roku 2012 v článku pre Journal of Medical Ethics, že lekári by mali mať umožnené „potratiť“ novorodené bábätká, pretože nie sú „osoby.“ Zverejnili, že keď „okolnosti po narodení ukážu, že by bol potrat opodstatnený, tak potrat PO narodení by mal byť dovolený.“ Autori pripúšťajú, že „oboje, plod aj novorodenec sú ľudské bytosti a potenciálne osoby,“ ale argumentujú, že „ani jeden z nich nie je ´osoba´ v zmysle ´subjektu s morálnym právom na život.´“[l]
Väčšina ľudí je prirodzene zhrozená pri myšlienke na zabitie novonarodených detí a článok v Journal of Medical Ethics vyprovokoval vlnu verejnej kritiky. Ale to, čo si mnohí neuvedomujú, je, že argument autorov je presne ten istý, ako používajú potratoví aktivisti, aby obhájili potratenie detí predtým, ako sa narodia. Je to presne rovnaký argument, ktorý bol historicky používaný pri príšerných zlách ako otroctvo či holokaust.
Tento argument znie takto: „Aj napriek tomu, že nenarodené dieťa (alebo otrok, alebo žid..) je naozaj žijúcou bytosťou (čo potvrdzuje veda), on alebo ona nie je „osobou,“ a preto nemá právo na život.
Avšak čo ak osobnosť nie je niečo, čo by bolo darované ľudským bytostiam profesormi či etikmi, ktorí označujú určité ľudské bytosti ako „nehodné žitia“? Čo ak má osobnosť neodvolateľnú hodnotu, ktorá pochádza jednoducho z toho, že je osoba členom ľudskej rasy? To je to, čomu proliferi – a už aj väčšina etikov v poslednej dobe – vždy verili.
Čo robí niekoho Osobou?
Štrnásty dodatok Konštitúcie USA hovorí, že štát nesmie pripraviť nijakú osobu o život bez príslušného súdneho procesu. Keď bol tento zákon vytvorený, slovo osoba znamenalo rovnaký význam ako ľudská bytosť.
Avšak v Zákone legalizujúcom potraty Roe v. Wade, Najvyšší súd USA čelil dileme. „Ak je vytvorený čo len náznak osobnosti (nenarodených), súdny spor navrhovateľa (potratárov) sa samozrejme rúca, právo na život pre plod je potom garantovné priamo (štrnástym) dodatkom.“[ii]
Aby vyriešili tento problém, sudcovia sa rozhodli zrušiť historický význam slova osoba, a namiesto toho navrhli, že „osoba“ je niečo odlišné od ľudskej bytosti. „Osoba“ sa stala niečím, čo sa z ľudskej bytosti vyvinie, na základe určitých kritérií. V prípade sporu o potratoch Roe v. Wade sudcovia Najvyššieho súdu prehlásili, že ľudský plod vyvíja osobnosť v určitom bode „životaschopnosti“ – to znamená v bode, keď dokáže dieťa prežiť mimo maternice.
V rokoch, ktoré nasledovali, potratoví aktivisti vytvorili sériu subjektívnych a umelých rozlíšení na základe rôznych kritérií, ktoré by rozlišovali medzi človekom a osobou. Dôvodom, prečo boli nútení to urobiť, bolo, že vedecké fakty o tom, že život sa začína počatím, zahnali potratových aktivistov do kúta. Rozvoj ultrazvuku a modernej embryológie priveľmi sťažil pro-choicerom popieranie faktu, že plod je ľudský bez toho, aby vyzerali, že idú proti vede. Preto novou stratégiou je tvrdiť: „V poriadku, je to ľudský život, ale napriek tomu to nie je osoba.“
Avšak zmena významu slov nezmení realitu. Koncept „osobnosti“ je teraz ako etický návod v téme potratov virtuálne bezcenný.
Jediné objektívne otázky, ktoré si môžeme položiť, sú:
„Je to človek; to znamená, pochádza z ľudskej bytosti?“
„Je to geneticky jedinečný jednotlivec?“
„Je živý a vyvíja sa?“
Ak sú odpovede áno, potom „to“ je vlastne „on“ alebo „ona,“ žijúca osoba, ktorej patria práva, a ktorá si zaslúži právnu ochranu.
Slovníky stále definujú osobu ako „ľudskú bytosť,“ „ľudského jednotlivca,“ alebo „člena ľudskej rasy.“ To, čo robí psa psom je, že pochádza zo psov. Jeho otec bol pes a jeho matka je fena, a preto je to pes. To, čo robí človeka človekom je, že pochádza z človeka. Jeho otec je ľudskou bytosťou a jeho matka je ľudskou bytosťou, a tak nemôže byť nič iné ako ľudská bytosť.
Životaschopnosť: Svojvoľné merítko osobnosti
V prípade Roe v. Wade Najvyšší súd definoval životaschopnosť – a tým pádom osobu – ako bod, keď je nenarodené dieťa „potenciálne schopné prežiť mimo maternice hoci aj s umelou pomocou.“ [iii] Kritickým problémom je určiť, kedy sa tento bod dosahuje, čo závisí od vývoja pľúc dieťaťa.
Ale prečo je osobnosťa závislá na životaschopnosti? Prečo potom nemôžeme tvrdiť, že sa človekom stane vo štvrtom týždni, pretože to je bod, kedy dieťaťu začne biť srdce? Alebo v šiestom týždni, keď už fungujú mozgové vlny? (Obe uvedené situácie sú tiež svojvoľné, avšak obe by eliminovali všetky potraty, ktoré sú dnes vykonávané.)
Nemohol by sa niekto hádať, že osobovosť začína, keď si nenarodené dieťa po prvýkrát začne cmúľať prst alebo reagovať na svetlo a zvuk? Alebo prečo nepovedať, že osobovosť človeka začína, keď dieťa urobí svoj prvý krok, alebo začne chodiť na nočník alebo až keď sa už o seba vie plne postarať, a nie je tak bremenom pre rodičov?
Keď sa raz rozhodneme, že niektoré ľudské bytosti nemajú právo na život kvôli subjektívnym kritériám, nebudú sa dať ukončiť nespravodlivosti, ktoré budú racionalizované voči tým, ktorí budú najviac potrebovať našu ochranu.
Ba čo viac, životaschopnosť nezávisí iba na dieťati, ale aj na úrovni dostupnej technológie, ktorá životy zachraňuje. Čo sa stane, keď budeme schopní zachrániť životy už v pätnástom týždni alebo ešte skôr? Stanú sa tieto deti náhle osobami, ktoré si zaslúžia žiť? Môžeme úprimne veriť, že pred dvadsiatimi rokmi deti v dvadsiatomprvom týždni neboli osobami, avšak teraz už sú osobami iba preto, že technológie pokročili?
Ľudskosť, nie schopnosti, určujú osobovosť
Potratoví obhajcovia často poukazujú na to, že dieťa potratené v prvom trimestri je malé iba asi dva centrimetre a váži iba asi 30 gramov. Avšak je veľkosť mierou osoby? Je profesionálny hráč basketbalu viac osobou ako niekto, kto je o polovicu nižší? Ak stokilový muž zhodí 50 kíl, stratí tiež polovicu svojej osobovosti? Váhy a metre nie sú mernou jednotkou ľudskej prirodzenosti ani hodnoty. Intuitívne, všetci rozumieme pravde, ktorú povedal veľmi jednoducho doktor Seuss v Horton Hears a Who: „Pretože, v konečnom dôsledku, človek je človekom a nezáleží na tom, aký je malý.“ [iv]
Joseph Fletcher, bývalý profesor na Univerzite vo Virgínii tvrdil, že „jednotlivec nie je „osobou,“ kým nemá IQ najmenej 40, nemá sebauvedomenie, nemá sebakontrolu, neuvedomuje si čas (minulosť, prítomnosť a budúcnosť) a nemá schopnosť reagovať na druhých. [v]
Avšak, ak je osobnosť určená aktuálnymi schopnosťami jednotlivca, potom dieťa alebo dospelý s mentálnou poruchou nie je osobou. Pri použití rovnakého pravidla, ak je niekto v bezvedomí alebo chorý alebo dokonca spí, môže byť zabitý, pretože v danom okamihu neprejavuje nadpriemerný intelekt alebo schopnosti. „Ale dajte človeku čas, a bude schopný fungovať ako osoba.“ Dajte tiež nenarodenému dieťaťu čas, a tiež bude fungovať ako osoba.
Lekárka Dr.Maureen L. Condicová píše:
„Kým nie ste ochotní prideliť „osobovosť“ proporcionálne k schopnostiam (pre malé deti určiť napríklad, že sú iba 20%-nými osobami, zatiaľ čo ľudia s krátkozrakosťou, že sú napríklad na 95% osobami), limitované schopnosti nenarodených detí sú pri určovaní ich statusu ako ľudskej bytosti irelevantné. [vi]
Vek, veľkosť, IQ, alebo stav vývoja predstavujú jednoducho rozdiely v stupni, a nie v druhu. Náš druh je ľudský. Sme ľudia – ľudské bytosti. Vlastníme určité schopnosti v určitých mierach a na určitých stupňoch vývoja. Keď dospejeme, dosiahneme množstvo úrovní schopností a úrovní IQ. Ale nič z toho nás nerobí viac alebo menej ľudskými ako sú iní.
Jonathan Leeman a Matthew Arbo žiadajú čitateľov, aby zvážili následné dôsledky definovania osobnosti na základe schopností:
„Všetko, čo je potrebné, aby sme boli ľuďmi je, že sme členmi ľudského rodu. Človek je jednoducho človek, neodvolateľne a bezvýhradne. A tak vôbec nezáleží na tom, či je niekto postihnutý, v bezvedomí, či ´životaschopný.´
Zvážte si to obrátene. Ak členstvo v rode nie je štandard, potom ten, kto ma najväčšiu moc, bude určovať kritériá na to, ktorí ľudia sú ľudia, a ktorí nie sú ľudia. Ak budete vlastniť všetky zbrane, alebo všetky kluby, alebo pozemky, alebo väčšinu na Najvyššom súde, budete určovať štandard pre to, kto je a kto nie je človekom… Znie to dosť desivo, však? [vii]
Počatie: Jediný objektívny bod osobnosti
Existuje iba jeden objektívny bod začiatku existencie každej ľudskej bytosti, iba jeden bod, keď pred ním to ešte človek nebol a po ňom už je. Tým bodom je počatie – bod, kedy veda jasne ukazuje moment, v ktorom nová, úplne jedinečná ľudská bytosť (človek a osoba) začala existovať.
Preklad článku od Randyho Alcorna
Cited in Liz Klimas, “Ethicists Argue in Favor of ‘After-birth Abortions,’ as Newborns Are ‘Not Persons,’ The Blaze, February 27, 2012, http://www.theblaze.com/stories/ethicists-argue-in-favor-of-after-birth-abortions-as-newborns-are-not-persons/ .
[ii] Roe v. Wade, 410 U.S. (1973).
[iii] Roe v. Wade, 410 U.S. 113 (1973), 38.
[iv] Dr. Seuss, Horton Hears a Who (New York: Random House, 1954).
[v] Joseph Fletcher, Situation Ethics: The New Morality, cited by Mark O’Keefe,
“Personhood: When Does It Begin…or End?” Oregonian, 12 February 1995, B1.
[vi] Maureen L. Condic, “Life: Defining the Beginning by the End,” First Things, May 2003, http://www.firstthings.com/article/2003/05/life-defining-the-beginning-by-the-end.
[vii] Jonathan Leeman and Matthew Arbo, “Why Abortion Makes Sense,” The Gospel Coalition, June 1, 2016, https://www.thegospelcoalition.org/article/why-abortion-makes-sense.
Zdroj: hlavnespravy.sk
