6.2.2016
Po jednej prednáške prišla za mnou pani (vo veku asi 60 rokov), a začala mi rozprávať, že potrebuje pomoc. Vyzerala trošku zvláštne, tak tajuplne, najprv som mala pocit, že možno potrebuje peniaze.
Po chvíli povedala, že je týraná. Nie fyzicky, ale psychicky. Že je 30 rokov vydatá, že 5 rokov po svadbe žili u svokrovcov a že sa im do všetkého miešali. Hovorila o tom, akoby to bol dnešný problém. Potom vravela, že má 2 dospelé deti, vyštudovaných vysokoškolákov, aj 2 vnúčatá, ale trpí. Má pocit, že ju prenasledujú (nevedela zadefinovať, kto), že ju chcú zničiť, zniesť z tohto sveta, že jej odpočúvajú telefóny, že údajne vedia, čo kde povedala... Ufff, hovorím si, asi schizofrénia.
Pani pokračovala, že má 28 rokov depresie, že je viac ako 20 rokov na antidepresívach...
Snažila som sa v duchu prísť na koreň veci: hovorím si - asi vedľajšie účinky antidepresív - paranoidné predstavy, strach. A pani nevedela skončiť. Tak som jej povedala, že sa budem za ňu modliť. Objala som ju a prosila, nech ju Ježiš uzdraví... Po modlitbe pani vyznala : "Viete, ja som pred 28 rokmi urobila tú chybu, o ktorej prednášate".
Na pár pikosekúnd som zmeravela. Hľadala som zmysluplnú myšlienku...
„Boli ste na potrat?“, pýtam sa (aj keď explicitne o potrate neprednášam). Ona prikývla a s bolesťou vykríkla: "Neodsudzujte ma, prosím! Neodsudzujte! Ja som musela, musela! Všetci ma posielali – manžel, rodina. Nikto ma nepodržal. Synček mal rok, nemali sme peniaze, nemali sme vlastné bývanie..."
Plakala som s ňou... 28 rokov po potrate takéto utrpenie... Má dve deti a stále myslí na to zabité...
Treba k tomu niečo dodať?....
Zdroj: ocilkova.blog.sme.sk
