USA 6. januára 2015
Nie je nič horšie, než sa tváriť, že dávame ľuďom slobodu voľby, ktorou však oni zabíjajú
Mimoriadne znepokojujúco znie výpoveď americkej lekárskej sestry, ktorá asistovala pri potratoch a ktorá po traumatizujúcom zážitku skončila s touto profesiou.
Valerie, ako sa necháva oslovovať, je len jednou z mnohých, ktoré s potratom prichádzajú do kontaktu každodenne. Spočiatku chladnokrvne, no po niekoľkých rokoch prežívajú postaborčný syndróm tak, ako aj samotné ženy, ktoré si touto „procedúrou“ prešli.
Medzinárodná spoločnosť pre plánovaného rodičovstva so sídlom v USA je pravdepodobne tou najkrvavejšou sieťou organizácií, ktoré každoročne privedú milióny žien na potrat bez korektných či nevyhnutných informácií o vnútromaternicovom vývine dieťaťa ako aj bez ponuky alternatív, akou je napríklad adopcia či utajený pôrod.
Valerie sa podarilo vstúpiť do sveta práce na potratovej klinike aj napriek podľa jej slov „úbohému životopisu“. Spočiatku bola vďačná za prax, ktorú mohla absolvovať práve tam, no veľmi skoro si uvedomila, že v tomto sektore je všetko zatienené peniazmi.
Ani ona ani jej kolegovia či kolegyne neboli kvalifikovaní pre poradenstvo pre ženy, ktoré uvažovali o potrate, no napriek tomu poradenstvo vykonávali každodenne, podľa presných pokynov vedenia kliniky.
„Ženy „museli“ ísť na potrat, lebo potrat predstavoval peniaze.
Štyristo dolárov bola odmena pre lekára za „štandardné“ ukončenie tehotenstva – teda do dvanásteho týždňa vývinu dieťaťa. Kvóta sa zvyšovala s nárastom počtu týždňov tehotenstva. „Bežní ľudia si myslia, že poradenstvo znamená, že vám všetko vysvetlia, povedia pravdu, no nie je tomu tak. Najdôležitejšie je, aby sa žena rozhodla pre potrat bez prílišného vysvetľovania.“ Valerie pokračuje ďalej, „Kompetentní nám hovorili: „ak sa vás niekto opýta, či dieťa bude pri tom trpieť, alebo či je to už dieťa, vy len odpovedajte, že sú to nahromadené bunky, tkanivo, ktoré ani nemožno zadefinovať ako život“…. “
„Hovorili nám, aby sme sa príliš nepozastavovali nad touto témou, ale aby sme im len v krátkosti popísali procedúru, medikamenty, pooperačnú dobu, a nemali sme vyčerpávajúco odpovedať na otázky o vývine plodu a iné. Dokonca, skôr v nás panoval všeobecný strach, že niektoré ženy by si to mohli rozmyslieť…“
Zdroj: hlavnespravy.sk
