New York 25. januára 2020
Zabila som viac ľudí ako Ted Bundy. Musím sa zmieriť s faktom, že som bola profesionálnou nájomnou vrahyňou, a to je zničujúce. Avšak tento fakt ma prinútil vysloviť pravdu.
Svoju lekársku kariéru som začala vierou v otrepanú frázu, že ženy musia mať úplnú kontrolu nad svojim telom, a že je nezodpovedné a neetické priviesť nechcené dieťa do preľudneného sveta.
Počas mojej stáže na gynekológii na Floride v 70-tych rokoch, som sa nielenže naučila vykonávať bežný potrat v prvom trimestri, čo bola podmienka štúdia, ale dobrovoľne som sa zdokonalila aj vo vykonávaní potratu v druhom trimestri – pri potratoch, kde sa nenarodenému dieťaťu odtrhávajú končatiny (potrat metódou D&E).
Keď som zažila nechcené tehotenstvo ešte pred nástupom na lekárske štúdium, podstúpila som potrat.
Skoro som zistila, že potraty prinášajú veľký zisk. Keď som získala lekársky diplom na Floride v roku 1978, privyrábala som si ako potratárka počas víkendov a zarábala som viac peňazí ako by som získala prácou na pohotovosti. Ohromovali ma dokonalé malé prsty na rukách i nohách, ale zaobchádzala som s pozostatkami nenarodených detí ako s inými lekárskymi vzorkami – bez emócií.
Dokonca som vykonávala potraty aj keď som bola tehotná. No rozdiel bol pre mňa očividný – ja som svoje dieťa chcela a oni nie. Nevnímala som žiaden rozpor.
Nad touto prácou som sa zamyslela iba jediný raz. Bolo to v čase, keď som na novorodeneckom oddelení deti zachraňovalaa zároveň som deti v rovnakom gestačnom veku pomáhala potratiť.
Tri pacientky však moju profesionálnu dráhu zmenili.
Pripravovala som sa vykonať potrat, keď som si uvedomila, že táto pacientka bola u mňa na procedúre už trikrát – používala potrat ako antikoncepciu. Odmietla som, avšak moja nadriadená vyhlásila, že na to nemám právo. „Ľahko sa ti to hovorí, keď nezabíjaš ty,“ odvetila som jej. Napriek tomu, že práve ja som deti usmrcovala, táto moja reakcia ma zaskočila.
Druhou pacientkou bola mladá žena, ktorá prišla s priateľkou. Tá sa jej opýtala, či chce vidieť tkanivo, keď skončím s potratom a žena nahnevane odvetila: „Nie, iba to chcem zabiť.“ „Čo ti to dieťa urobilo?“ pomyslela som si a znovu ma prekvapil môj odpor. Myslím, že som o nich nikdy predtým neuvažovala ako o bábätkách.
No k slzám ma priviedla matka štyroch detí, ktorá si myslela, že ďalšie už nezvládne. Plakala pred, počas aj po potrate. Bol to smútok ženy, ktorá cítila morálnu vážnosť toho, čo robila a práve tento prípad ukončil moju potratovú kariéru.
Prestala som robiť potraty, avšak stále som bola za možnosť voľby. Počas mojej gynekologickej praxe som videla mladé dievčatá, ktoré sa nerozhodli pre potrat a prosperovali, a tiež staršie vzdelané ženy, ktoré si vybrali ukončenie života nenarodeného dieťaťa a bojovali s duševnými problémami. Pomaly som si uvedomila, že feministické frázy o tom ako potrat posilňuje ženy sú nepresvedčivé.
Nakoniec som prišla k poznaniu, že jediná vec, ktorá rozhodovala o osude dieťaťa bola, či je chcené alebo nie. To prvé sa narodilo, to druhé bolo zabité. O živote alebo smrti ľudskej bytosti by sa nemalo rozhodovať podľa ľubovôle. Stala som sa pro-life.
Teraz dávam svoje odborné svedectvo o skutočnostiach pri potratoch rovnako, ako som ho poskytla Najvyššiemu súdu, ktorý bude rozhodovať o prípade June Medical Services LLC v. Gee.
Celé svedectvo gynekologičky si môžete prečítať TU.
Viktória Dandarová
Zdroj: hlavnespravy.sk
