Paríž 9. júla 2023
Po masových nepokojoch, ktoré počas uplynulého týždňa šokovali Francúzsko a celý svet, bývalý šéf vplyvnej francúzskej spravodajskej služby DGSE tvrdí, že hlavnou príčinou tragickej situácie v jeho krajine je predovšetkým “dominantná ideológia, ktorá ospravedlňovala a dokonca oslavovala masové kolonizujúce prisťahovalectvo, ku ktorému dochádzalo počas posledného polstoročia”, píše o tom Remix News
Najmenej, čo možno povedať, je, že analýza bývalého šéfa kontrarozviedky je v ostrom kontraste s analýzou ministra vnútra Géralda Darmanina, ktorú predniesol 5. júla v Národnom zhromaždení. Podľa Darmanina nepokoje z predchádzajúcich dní nesúvisia s prisťahovalectvom, keďže “len” 10 % výtržníkov boli cudzinci.
Podľa Darmanina mládež, ktorá niekoľko dní spôsobovala chaos v uliciach Francúzska a často sa odvolávala na Korán a meno Alaha, nemá žiadnu súvislosť s prisťahovalectvom, keďže ide o francúzskych občanov. Francúzsky minister si však protirečil, keď povedal, že keďže priemerný vek výtržníkov bol 17 rokov, narodili sa za prezidentovania Jacquesa Chiraca a na kontrolu prisťahovalectva je aj tak neskoro.
Žiaľ, toto je dokonalá ilustrácia Brochandovho pesimistického výroku z apríla minulého roka v relácii France Culture, keď povedal, že si nemyslí, že medzi francúzskou politickou triedou je v súčasnosti dostatok odvahy na to, aby urobila to, čo je potrebné na zabránenie najhoršiemu scenáru – konfrontácii.
“Uzatvorenie hraníc v mene zásady predbežnej opatrnosti – poľský spôsob – sa v našej krajine nikdy vážne nezvažovalo,” povedal Brochand pre Le Figaro po nedávnych nepokojoch, ktoré si vyžiadali viac ako 700 zranených príslušníkov bezpečnostných síl, približne 4 000 zatknutých a zničené mnohé mestá. Podľa Brochanda je dôvodom zmes humanizmu a ekonomických záujmov, t. j. potreba dovozu lacnej pracovnej sily.
Brochand hovorí, že zmeny, ktoré viedli k súčasnému rozkladu francúzskej spoločnosti, sa udiali v 70. rokoch 20. storočia, keď Francúzsko prešlo od moderného národného štátu k spoločnosti jednotlivcov.
Spolu s prisťahovalectvom robotníkov začalo Francúzsko zažívať niečo, čo sa čoraz viac stávalo prisťahovalectvom osadníkov (Brochand používa francúzsky termín “immigration de peuplement”, ktorý možno preložiť aj ako “kolonizačné prisťahovalectvo”). Prechod k spoločnosti jednotlivcov vytvoril to, čo nazýva nožnicovým efektom. Preto je v Brochandových očiach vnútorné rozdelenie prirodzeným sklonom multikultúrnych spoločností západnej Európy.
Nie je to nič nové, ako povedal Pierre Brochand, ktorý si pamätá, že keď bol francúzskym veľvyslancom v Maďarsku v rokoch 1989-93, tesne po páde komunizmu v tejto časti Európy, často počúval od svojich maďarských partnerov: “Máme šťastie, že môžeme na vlastné oči vidieť škody, ktoré vo vašej krajine spôsobuje neeurópska imigrácia, a určite vás nechceme napodobňovať.”
“V očiach všetkých sme teraz ‘chorým mužom’ kontinentu, Bezpečnostnej rady, skupiny G7 a G20,” lamentuje bývalý šéf francúzskej kontrarozviedky, keďže Francúzsko je skutočne krajinou s najvyšším podielom obyvateľov s neeurópskym prisťahovaleckým pôvodom a údaje o prisťahovalectve za vlády prezidenta Emmanuela Macrona prekonávajú nové historické rekordy.
Iní, ako napríklad v susednom Taliansku, kde sa masové prisťahovalectvo začalo začiatkom roka 2010, keď bola s pomocou Bruselu, Berlína a Paríža zvrhnutá Berlusconiho pravicová vláda, veľmi dobre vedia, že to, čo sa teraz deje vo Francúzsku, sa o desať rokov alebo dve pravdepodobne stane aj v ich krajine, ak sa nič neurobí.
Ilustráciou takýchto obáv je napríklad článok, ktorý 5. júla uverejnil taliansky konzervatívny denník Il Giornale pod titulkom: “Korene chorého Francúzska a strach, ktorý sa vznáša nad Talianskom”.
Medzitým sa veľká väčšina Francúzov ostro stavia proti tomu, čo sa čoraz viac javí ako nebezpečný sociálno-inžiniersky experiment liberálnych elít, ktorý Éric Zemmour nazval paktom Ribbentrop-Molotov medzi západnými liberálmi a islamom proti bielemu, heterosexuálnemu, katolíckemu francúzskemu mužovi. V súčasnosti si totiž 74 % Francúzov myslí, že v ich krajine je príliš veľa prisťahovalcov, a 62 % by chcelo, aby Francúzsko nedodržiavalo zmluvy a zákony EÚ, aby zastavilo prisťahovalectvo.
Posledný bod je dôležitý najmä vo svetle rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) proti Švajčiarsku, ktoré bolo vynesené len pred niekoľkými dňami a ktoré rozširuje právo na zlúčenie rodiny aj na utečencov, ktorí získali len dočasné povolenie na pobyt, a nie azyl. Nezabúdajme, že členské štáty EÚ sú podľa zmlúv EÚ povinné dodržiavať rozhodnutia ESĽP.
“Keď sa diaspóry neúmerne zväčšujú – od roku 2005 pribudlo najmenej 5 miliónov ľudí – a dosahujú kritickú masu, vďaka ktorej si zmätočne uvedomujú svoju neodolateľnú silu, keď sa kompromisy a jednostranné ústupky stávajú priznaním slabosti, ktoré vyzýva na prekročenie pravidiel, keď tieto protispoločenstvá majú tú drzosť postaviť sa do pozície konkurenčných suverenít v tom istom “jednom a nedeliteľnom” priestore, tak sa pokrievka tlakového hrnca odklopí, len čo sa naskytne príležitosť,” vysvetľuje Brochand v rozhovore zo 6. júla uverejnenom v denníku Le Figaro.
“V prvom rade treba zdôrazniť, že izolované nepokoje sú už 40 rokov bežné v každom kúte krajiny pod technokratickou nálepkou “mestské násilie”,” pokračuje bývalý riaditeľ DGSE a poznamenáva, že situácia sa vyvinula “do takej miery, že im už nikto nevenuje pozornosť, akoby boli súčasťou krajiny”.
Podľa Brochanda sa na mestských násilnostiach mohlo zúčastniť približne 100 000 až 200 000 ľudí, čo vytvorilo oveľa nebezpečnejšiu situáciu ako v roku 2005, keď sa podobné nepokoje odohrali na francúzskych predmestiach. Od Francúzskej revolúcie v roku 1789 sa nič porovnateľné nestalo, poznamenáva Brochand, a tentoraz boli popri centrách veľkých miest nepokojmi zasiahnuté aj provinčné mestá, na rozdiel od situácie spred 18 rokov, keď sa väčšina výtržností obmedzila na tzv. citlivé štvrte.
“Súčasnú katastrofu by som opísal ako povstanie alebo vzburu proti francúzskemu národnému štátu zo strany značnej časti mládeže neeurópskeho pôvodu, ktorá sa nachádza na jeho území,” hovorí Brochand.
“Vezmeme si z toho správne ponaučenie, keďže ide o životnú prognózu krajiny? Budeme uvažovať o iných nápravných opatreniach ako o ďalšom ‘pláne pre predmestia’? Keďže veci sú také, aké sú, pochybujem o tom,” uzatvára pesimisticky.
Brochandove slová sa zhodujú so slovami, ktoré 2. júla vo francúzskom spravodajskom kanáli CNews vyslovil plukovník žandárstva Philippe Cholous:
“Túto situáciu musíme analyzovať nie z hľadiska toho, čo sa deje teraz, čo je hrozné, ale z hľadiska toho, čo by sa mohlo stať, ak sa vymkne spod kontroly. Je zrejmé, že na predmestiach je hnev, ale myslím si, že hnev je aj medzi strednými vrstvami, dobrými ľuďmi, francúzskymi pracujúcimi. Je tu aj veľká nevôľa zo strany poriadkových síl, ktoré politici veľmi často opúšťajú. (…) Miera podráždenia a rozhorčenia, miera násilia a predovšetkým skutočnosť, že v niektorých oblastiach panuje skutočná nenávisť voči Francúzsku a v obehu sú zbrane, znamená, že potenciál je výbušný. A to, že je menej podpálených vozidiel alebo napadnutých podnikov, neznamená, že sa potenciálne riziko znižuje.”
Stojí za zmienku, že ani po týždni chaosu sa francúzska vláda nevzdala svojich plánov legalizovať pobyt státisícov nelegálnych migrantov, ktorí pracujú v odvetviach s nedostatkom pracovnej sily, čo výrazne posilní príťažlivý faktor nelegálneho prisťahovalectva do Európy, ako to v minulosti urobila každá takáto legalizácia v niektorej z veľkých európskych krajín.
Podľa prieskumu pre televíziu CNEWS o tom, ktorým politickým lídrom Francúzi najviac dôverujú pri hľadaní riešení súčasnej situácie v krajine, zverejneného 7. júla, v ktorom mali respondenti uviesť svoju prvú a druhú voľbu, 32 percent respondentov uviedlo, že nedôveruje nikomu, 27 percent uviedlo Marine Le Penovú, 22 percent predsedu jej strany Jordana Bardella a len 20 percent prezidenta Emmanuela Macrona a 13 percent Érica Zemmoura, ktorý je vykresľovaný ako pravicovejší ako Marine Le Penová.
Macronov minister vnútra Gérald Darmanin sa umiestnil až na piatom mieste, keďže mu dôveruje len 12 percent respondentov, zatiaľ čo len 11 percent označilo premiérku Elizabeth Borneovú za prvú alebo druhú voľbu niekoho, kto by mohol priniesť riešenia rozvíjajúcej sa krízy. Zaujímavé je, že líder stredopravej strany Les Républicains Éric Ciotti, ktorému dôveruje len 6 percent Francúzov, zaostáva za krajne ľavicovými lídrami Jeanom-Lucom Mélenchonom (9 percent) a Fabienom Rousselem (8 percent).
Zdroj: hlavnespravy.sk
