KOMENTÁR Nekonečné zomkýnanie sa Európanov po každom vyčíňaní fanatického nasledovníka proroka Mohammeda, zdá sa, nepomáha. Čo teda s tým? Zložitá realita sveta nám síce vraví, že niektoré spoločenské problémy sa nedajú riešiť mávnutím prútika, no na druhej strane, faktom je, že niekde začať treba. Hoci navrhované prístupy môžu znieť tvrdo a nekompromisne, pamätajme, že naša civilizácia pri svojej obrane málokedy reagovala impotentne. Chvalabohu.
Ako to už býva zvykom, aj po poslednom teroristickom útoku vo Viedni, vytiahli európski politici a predáci verejného života zo zásuvky starú obohranú platňu a nasadili ju na svoj gramofón.
Z neho teraz počúvame opätovné výzvy na zomknutie sa či prejavy odsúdenia (ako keby sa pri terorizme dal zaujať iný postoj) alebo prichádza k zasielaniu obligátnych sústrastných listov plných floskúl od znudených sekretárok a asistentiek, kde sa len vymenia dátumy a miesto útoku.
Zomkýnanie guľky nezastaví
Ak by sa konali majstrovstvá sveta v zomkýnaní sa, dovolíme si tvrdiť, že by sme nemali konkurenta, ale je na mieste pýtať sa, či vôbec chceme v tejto pasívnej disciplíne dominovať alebo naopak žiť bezpečne tak, ako to bolo dlhé roky zvykom.
Pokiaľ je správna odpoveď B, kľúčom k úspechu je porozumenie skutočnosti, že moslimský terorizmus je nutné uchopiť zo strany príčin a nie jeho následkov.
Hoci to liberáli a progresívci, ktorých denným chlebom je zahmlievanie a relativizovanie všetkého od A po Z a ktorí roky formujú hlavný prúd európskej verejnej politiky, neradi priznávajú, tieto príčiny sú pomerne jasné. A rovnako aj riešenie.
V prvom rade je nutné pochopiť, že islam ako taký nie je kompatibilný s európskym spôsobom života a zabrániť jeho ďalšiemu prieniku do politiky a inštitúcií. Jeho reforma nie je vylúčená, ale ide o vnútornú vec moslimov, ktorá by mala prebiehať v ich prirodzenom prostredí a na ktorej nie sme povinní participovať a riskovať ešte väčší problém.
Druhý nevyhnutný krok je hermetické uzavretie vonkajších hraníc EÚ, prísna kontrola aj legálnych migrantov a obmedzenie počtu prichádzajúcich vo všeobecnosti na minimum. Polemizovať o tom, prečo, keď ešte aj posledný terorista z Nice sa vylodil v Taliansku pomerne nedávno, je urážkou rozumu.
Do tretice by sme mali nasmerovať kritiku aj voči sebe samým a nadobro prestať s exportom demokracie do krajín, ktoré o ňu sami nestoja a nepáchať v týchto rizikových štátoch zločiny, ktoré zákonite spejú k pudovej odplate v našich uliciach.
Neskoro plakať nad rozliatym mliekom
Tento prístup samozrejme nie je kompletný a nerieši napríklad otázku, ako sa vysporiadať s radikálmi už prítomnými či tými, ktorí sa radikálmi ešte len stanú (kde snáď pomôžu len nekompromisné tresty a deportácie), ale určite je efektívnejší ako zomkýnanie sa do nemoty a halucinogénne dúfanie progresívcov, že moslimovia, ktorých vplyv rastie, s nimi budú ruka v ruke kráčať smerom k harmonickým dúhovým zajtrajškom.
Niektoré chyby z minulosti sa napraviť nedajú a ich následky sa musíme pokúsiť už iba vstrebať, no nikdy nie je neskoro na to, aby sme zaujali nekompromisný postoj v záujme ochrany Európy s jej pravými hodnotami a v záujme ochrany tých, ktorí prídu po nás.
Nie je to ilegálne, nie je to xenofóbne a ani rasistické. Je to triezvy európsky prístup, ktorý vychádza z jednoduchého zhodnotenia nevydareného multikultúrneho experimentu, ktorý nám priniesol viac škôd ako osohu. A ktorý sa dá aplikovať pri zachovaní dôstojnosti všetkých, ktorí sa tohto experimentu zúčastnili.
— Tomáš Dugovič
Zdroj: dennikslovensko.sk
