Prvým krokom je znížiť precitlivelosť americkej verejnosti na pojmy gay a práva gayov, čo znamená „pomôcť“ jej vnímať homosexualitu neutrálne, a nie s veľkými emóciami. Ideálne by bolo, keby normálni, čiže heterosexuáli (straights), evidovali rozdiely v sexuálnych preferenciách asi tak, ako evidujú príchute zmrzliny, či druhy športov: tamtá má rada jahodovú, ja vanilkovú; tamten hrá basebal, ja uprednostňujem futbal. Skrátka bežné veci – nič svetoborné.
Spočiatku teda stačí zníženie precitlivelosti verejnosti, a nič viac. Nepotrebujeme, a ani neočakávame plné „uznanie“, či „pochopenie“ homosexuality od priemerného Američana. A na to, že sa pokúsite presvedčiť masy že homosexualita je dobrá vec, môžete rovno zabudnúť. Ak sa vám však podarí vyvolať v nich dojem, že ide len o ďalšiu z bežných vecí, nad ktorou myknú plecom, vtedy máte boj za legálne a sociálne práva prakticky vyhratý. Krčiť plecami však začnú až vtedy, keď gayovia ako skupina ustúpia so svojím zvláštnym, odpor vzbudzujúcim a rozporuplným správaním do úzadia. Zmena imidžu gayov v Amerike si bude vyžadovať rozsiahlu mediálnu kampaň. Aby uspela, treba dodržať týchto šesť krokov:
(1)HOVORIŤ O GAYOCH A HOMOSEXUALITE TAK HLASNO A TAK ČASTO, AKO SA LEN DÁ
Princíp tohto pravidla je jednoduchý: takmer každé správanie sa začne javiť ako normálne ak je dosť často na očiach, či už v mieste bydliska, medzi známymi alebo kolegami v práci. Akceptovateľnosť neobvyklého správania závisí najmä na počte ľudí, ktorí sa tak správajú alebo ktorí ho akceptujú. Človeka sa môže spočiatku dotknúť jeho novota a zvláštnosť – mnohých ľudí v minulosti pohoršoval napríklad „streaking“ (prebehnutie nahého človeka cez verejné priestranstvo na znak protestu; pozn. prekl.), pojedanie zlatých rybičiek, či predmanželský sex. Akonáhle však obyčajný človek cíti, že ho nikto nenúti správať sa tak isto, ani že týmto správaním nikto neohrozuje jeho fyzickú bezpečnosť a finančnú istotu, čoskoro si naň zvykne, a život ide ďalej. Skeptik, ako vždy, pokrúti hlavou a pomyslí si ´ľudia sú strelení´; časom sa námietky prenesú viac do filozofickej roviny a emócie sa budú prejavovať menej.
Otupiť prvotné emotívne reakcie na homosexualitu znamená, že veľa ľudí bude o nej postupne hovoriť neutrálnym spôsobom alebo ju bude podporovať. Keď sa o nejakej veci hovorí otvorene a slobodne, javí sa ako menej utajovaná, menej odlišná, menej hriešna a viac úprimná. Ustavičné rozprávanie o nejakej veci vytvára dojem, že verejná mienka stojí a padá na tomto probléme, a že pomerne veľký počet obyvateľov akceptuje, či dokonca praktizuje homosexualitu. Ešte aj rozhorčenosť v debatách medzi jej odporcami a obrancami poslúži účelu znižovania precitlivenosti na túto tému, nakoľko „úctyhodní“ gayovia sa len snažia, ako každý, brániť svoju vec. Najdôležitejšie je hovoriť o homosexualite dovtedy, kým to ľudí absolútne neunaví.
A keď hovoríme, že o homosexualite treba rozprávať, tak presne to tým aj myslíme. Začiatky kampane, ktorá má zasiahnuť normálnych američanov, nemá masy šokovať a odpudiť unáhleným predvádzaním samotného homosexuálneho správania sa. Práve naopak, predstava sexu sa má bagatelizovať a práva gayov by sa mali v čo najväčšej miere redukovať na abstraktnú sociálnu otázku. ´Nech najprv ťava strčí do stanu svoj nos – a až potom svoje nevzhľadné pozadie!´
Dôležité je aj to, kde hovoríme. Vizuálne médiá – film a televízia – sú nepochybne najmocnejšími tvorcami verejnej mienky a imidžu v západnej civilizácii. V priemernej americkej domácnosti sa pozerá televízia viac ako 7 hodín denne. Tieto hodiny nám otvárajú bránu do súkromného sveta normálnych ľudí, cez ktorú vnesieme dnu svojho Trójskeho koňa. Čo sa týka spomínanej precitlivenosti, jej nositeľom je posolstvo – o normálnosti. Našou najlepšou utajenou zbraňou v boji za zníženie citlivosti verejnej mienky sú hollywoodski gayovia. Za posledných 10 rokov sa kúsok po kúsku začleňujú do TV programov a filmov postavy gayov a filmy s homosexuálnou tematikou (aj keď ide často o komediálne a zosmiešňujúce prvky). Celkove však ide o povzbudzujúci vplyv. Odvysielanie filmu Consenting Adults v roku 1985 na hlavnom programe a v hlavnom vysielacom čase je len jedným z veľkých úspechov zverejnenia gay problematiky v obľúbenom médiu. A to je len začiatok bleskových útokov na získanie publicity americkými gaymi.
Získa táto otvorená a vytrvalá kampaň každého zanieteného odporcu homosexuality na svoju stranu? Samozrejme, že nie. Verejná mienka je síce jedným z prvotných zdrojov prevládajúcich hodnôt v spoločnosti, ale náboženská autorita je niečo celkom iné. Keď konzervatívne cirkvi odsúdia gayov, máme len dve možnosti ako zaraziť homofóbiu pravých veriacich. Stále rozprávať a mútiť tak morálne vody, to jest zverejňovať podporu gayov umiernenejšími cirkvami, vytiahnuť vlastné teologické prekážky v súvislosti s konzervatívnou interpretáciou biblickej náuky a prejavovať nenávisť a nezlučiteľnosť. A druhé – podkopávať morálnu autoritu homofóbnych cirkví tým, že ich budeme vykresľovať ako zastaralých spiatočníkov, neschopných udržať krok s dobou a najnovšími poznatkami psychológie. Proti mocnému ťahu inštitucionalizovaného náboženstva musíme nasadiť ešte mocnejší ťah vedy a verejnej mienky (ktoré sú štítom a mečom odsudzovaného „sekulárneho humanizmu“). Tejto bezbožnej aliancii sa už aj predtým darilo pracovať proti cirkvám najmä vo veciach rozvodov a potratov. S dostatkom otvorenosti pri rozprávaní o všeobecnom rozmachu a akceptovateľnosti homosexuality môže táto aliancia zafungovať aj tu.
(2)VYKRESĽUJTE GAYOV AKO OBETE, NIE AKO AGRESÍVNYCH PROVOKATÉROV
V každej kampani, v ktorej chcete zvíťaziť nad verejnosťou, musíte gayov naštylizovať do role obetí, ktoré potrebujú, aby sa ich niekto zastal. Vďaka tomu automaticky vzbudíte v normálnych ľuďoch inštinkt ochrancu. Ak by sa gayovia namiesto toho prezentovali ako silná a hrdá kasta, propagujúca prísne nonkonformný a úchylný životný štýl, oveľa pravdepodobnejšie by sa považovali za verejné zlo, čo by ospravedlnilo odpor voči nim a ich potláčanie. Z tohto dôvodu musíme odolať pokušeniu verejne sa vystatovať svojou „gay pride“ (gay hrdosťou), ak by to malo narušiť dojem z gayov ako obetí (gay victim). Musíme kráčať po veľmi tenkej čiare medzi vyvolávaním dojmu u normálnych ľudí, že nás je veľa, na jednej strane, a zároveň v nich zažínať iskru paranoie – „Sú všade okolo nás!“ – na strane druhej.
Mediálna kampaň na propagovanie obrazu gaya ako obete by mala používať symboly, ktoré znižujú pocit ohrozenia u ´mainstreamu´ (prevládajúci spoločenský konsenzus; pozn. prekl.) a jeho ostražitosť, čím by zvýšila hodnovernosť gayov ako obetí. Prakticky to znamená, že na verejnosti a v reklamných gay vysielaniach nebudú vystupovať bezstarostní a veselí fúzkatí svalnáči, ale pekní a milí mladí ľudia, starí ľudia a príťažlivé ženy. (Malo by to ísť aj bez skupín, balancujúcich na hrane akceptovateľnosti, ako je napríklad NAMBLA (pozn. editora originálu: NAMBLA – North American Man-Boy Love Association), ktoré by sa v takejto kampani nemali vôbec objaviť, pretože muž, ktorý obťažuje dieťa, nebude nikdy vyzerať ako obeť.)
[napriek tomu NAMBLA ktorej agenda je sex s nezletilými sa posledné desaťročie štandardne vyskytuje medzi gay pride pochodmi (v USA) - pozn. editora]
Máme tu dve odlišné informácie o gay obetiach (gay victims), o ktoré sa treba podeliť: ´mainstream´ by mal dostať do podvedomia, že gayovia sú obete osudu v tom zmysle, že väčšina z nich nikdy nemala možnosť akceptovať alebo odmietnuť svoju sexuálnu preferenciu. Musí z toho vyplynúť, že „čo sa týka gayov, môžu za seba povedať, že sa narodili ako gayovia, rovnako ako ste sa vy narodili ako heterosexuáli, bieli, čierni, bystrého úsudku alebo ako atletické typy. Nikto ich nikdy nepodviedol, ani neoklamal; nikdy sa nijako nerozhodovali a nie sú morálne vinní. To, čo robia, nerobia na truc – je to pre nich skrátka prirodzené. A ľahko sa mohlo stať, že by sa to prihodilo vám!“
Normálni, bežní ľudia sa musia dokázať stotožniť s pojmom gayov ako obetí. Pani Verejnosť nesmie mať žiadne zvláštne ospravedlnenie na to, aby mohla povedať „Títo nie sú ako my.“ Z tohto dôvodu by osoby, vystupujúce vo verejnej kampani, mali byť decentné a bezúhonné, mali by plne zodpovedať normám bežných ľudí, mali by mať bezchybný vzhľad a reč, mali by byť na nerozoznanie od normálnych ľudí, ku ktorým by sme sa radi priblížili. (Aby sme sa vrátili k pojmom z predchádzajúcich článkov, tí, čo hovoria v náš prospech, by mali byť radšej R-typy „normálnych gayov“, než Q-typy „homosexuálov na prvý pohľad“.) Len za týchto podmienok sa táto informácia bude správne interpretovať: „Títo ľudia sú obete osudu, a je to niečo, čo sa pokojne mohlo prihodiť aj mne.“
Uvedomujeme si, mimochodom, že mnoho gayov bude spochybňovať túto techniku reklamy, ktorá hrozí, že homosexualita bude vyzerať ako nejaká strašná choroba, ktorá napáda tieto osudom poznamenané „obete“. Holým faktom však je, že komunita gayov je slabá, a musí využiť prednosti slabých, medzi ktoré patrí aj hra o sympatiu. V každom prípade však gay obete za tento negatívny aspekt odškodňujeme, a to v pravidle č. 4 (nižšie).
Podľa druhej informácie treba gayov vykresľovať ako obete spoločnosti. Normálna väčšina nerozpoznáva utrpenie, ktoré spoločnosť prináša do života gayov a musí sa jej to ukázať: grafické obrázky brutálne zbitých gayov, dramatizovanie neistoty pri práci a doma, strata opatrovníctva dieťaťa, verejné ponižovanie ; a tento ponurý zoznam by mohol ďalej pokračovať.
„ ... V každej kampani, v ktorej chcete zvíťaziť nad verejnosťou, musíte gayov naštylizovať do role obetí, ktoré potrebujú, aby sa ich niekto zastal. Vďaka tomu automaticky vzbudíte v normálnych ľuďoch inštinkt ochrancu.“
(3)DAJTE OCHRANCOM OPRÁVNENÝ DôVOD
Mediálna kampaň, ktorá predstavuje gayov ako obete spoločnosti a povzbudzuje normálnych ľudí k tomu, aby ich bránili, im musí zároveň uľahčiť možnosť reagovať na uplatňovanie ich nárokov a na vysvetlenie svojho ochraniteľského postoja. Niekoľko normálnych žien a možno o niečo menej mužov bude chcieť odvážne brániť homosexualitu ako takú. Väčšina však bude svoj prebudený ochraniteľský inštinkt smerovať skôr k princípom spravodlivosti alebo zákonov; k akejsi všeobecnej túžbe po zhode a férovom jednaní v spoločnosti. Naša kampaň by nemala požadovať priamu podporu homosexuálnych praktík, radšej by si mala za hlavnú tému zobrať anti-diskrimináciu. Právo na slobodu prejavu, slobodu vierovyznania, slobodu zhromažďovania, slobodu rovnocennej ochrany podľa zákona – toto by mala naša kampaň postupne vštepiť do myslenia ľudí.
Pre gay hnutie je mimoriadne dôležité postaviť svoju kauzu do svetla akceptovaných noriem zákonov a spravodlivosti, pretože jeho podporovatelia z radov normálnych ľudí musia mať po ruke presvedčivú odpoveď na morálne argumenty svojich protivníkov. Homofóbi odievajú svoje emocionálne dištancovanie sa do neohrozeného rúcha náboženskej dogmy, takže obrancovia práv gayov sa musia pripraviť na stret dogmy a svojich princípov.
(pokračovanie)
In November 1987 article entitled "The Overhauling of Straight America'' appeared in Guide Magazine. A few years later it's authors did expand it into a book:
Marshall Kirk, Hunter Madsen: "After the Ball -- How America will conquer its fear and hatred of Gays in the 1990s". (Plume, 1990), ISBN: 0452264987.
Zdroj: lifenews.sk
