Vzhľadom na to, že problém homosexuálneho manželstva bude stavať katolíkov do konfliktu so štátom stále čoraz viac, pozrime sa, čo nás môže o ňom história naučiť. Nechceme predsa patriť k tým, ktorí sa nevyznajú v histórii a bezstarostne odsúdia samých seba, aby si ju zopakovali.
Oproti populárnemu názoru – aj medzi obhajcami aj medzi odporcami homosexuality – homosexuálne manželstvo nie je žiadna novinka. Nemôžeme ho formulovať ako súčasť pokroku v hnutí za ľudské práva. Navyše ho nemožno chápať ako niečo zlé len preto, že sa javí morálne bezprecedentné.
Homosexuálne manželstvo bolo – aké prekvapenie! – živé a zdravé v Ríme, dokonca ho niektorí cisári oslavovali. Bolo vedľajším produktom všeobecnej akceptácie rímskej homosexuality. Homosexuálne manželstvo bolo spolu s homosexualitou niečo, čomu prví kresťania čelili ako súčasti pohanskej morálnej temnoty toho času.
Proti čomu dnes kresťania bojujú, potom nie je ani iná sexuálna inovácia príznačná pre náš „vek osvietenstva”, ale návrat ku predkresťanskej pohanskej sexuálnej morálke.
Tak čo sa teda dialo v antickom Ríme? Homosexualita bola rozšírená u Rimanov ako aj u Grékov (znamením čoho je, že ju ospravedlňovali dokonca aj flegmatickí stoici). Rimania prijali pederastiu Grékov (zameranú všeobecne na chlapcov vo veku 12-18 rokov). Na takýchto sexuálnych vzťahoch medzi Rimanmi nebolo nič zahanbujúce, ak chlapec nebol slobodným občanom. Otroci, muži aj ženy, boli považovaní za majetok, čo zahŕňalo aj sexuálne vlastníctvo.
Rimania však rozšírili homosexualitu aj na dospelých mužov, dokonca na dospelých slobodných mužov. A je pravdepodobné, že práve tento posun od dieťaťa k dospelému a od otroka k slobodnému – nie homosexualita ako taká – bolo to, čo urazilo prísnych rímskych moralistov.
A tak počujeme od Tacita (56 – 117 po Kr.), veľkého rímskeho historika, o hanebných sexuálnych výstrelkoch viacerých rímskych cisárov od Tibéria až po Nera. Nero bol prvý cisár, ktorý prenasledoval kresťanov. Jeho učiteľ a poradca bol sám veľký stoický moralista Seneca. Žiaľ Senecove hodiny nemali na budúceho cisára výrazný účinok. Keď nastúpil na cisársky trón, spolu s jeho aurou samozvanej božskosti, neostala na ňom ani stopa po stoickej strohosti.
Tacitus o Neronovi hovorí, že jeho tyrania, arogancia, korupcia moci a „každý špinavý zvrátený skutok, legálny či nelegálny” dosiahli cisársky vrchol. Netúžil len po „slobodných chlapcoch”, ale tiež po sobáši s inými mužmi, dokonca s chlapcami. Niekedy hral v tomto spojení úlohu ženy, inokedy muža.
Tacitus takto rozpráva o jednom incidente: Nero bol už poškvrnený dovolenými aj nedovolenými pôžitkami. Ale teraz vyvrátil akúkoľvek domnienku, že už viac nemôže klesnúť. Pretože… podstúpil oficiálnu svadobnú ceremóniu s jedným zo svojho stáda chlípnikov, ktorý sa nazýval Pythagoras. Cisár si v prítomnosti svedkov dal nevestin závoj. Nechýbalo veno, svadobná posteľ či svadobné fakle. Zároveň bolo verejné všetko, čo pri prirodzenom spojení muža so ženou zastiera noc” (Tacitus – Annales XV.,37).
To bol len jeden príklad. Aj od historika Suetonia, súčasníka Tacita, máme správu o Nerovom manželstve s Doryforusom (pritom bol ženatý s ďalším mužom – Sporom).
Martialis, básnik z 1. stor. po Kr., spomína výskyt manželstiev dvoch mužov ako istú zvrátenosť, ale nie nezvyčajnú. V jednom epigrame (I.24) hovorí o mužovi, ktorý „včera hral nevestu”. V ďalšom (XII.42) uštipačne tvrdí: „Bradatý Callistratus sa oženil s…Afrom, spôsobom, ako sa panna obyčajne dáva v manželstve mužovi. Vpredu svietili fakle, svadobný závoj zakrýval jeho tvár a nechýbali ani svadobné prípitky. Aj veno sa spomínalo. Nedá tomu Rím už dosť? Či čakáš od neho, aby porodil?”
V Juvenalovej druhej knihe Satír (117) čítame o jednom Grakchovi, ktorý „sa navliekol do volánikov, vlečky a závoja“ a potom ako „novopečená nevesta si ľahol k hrudi svojho manžela”. Zdá sa, že to bol medzi Rimanmi bežný spôsob sobáša dvoch mužov, kedy sa jeden z mužov vlastne prezliekol za ženu a hral jej rolu.
Notoricky zhýralý cisár Heliogabalus (vládol 218-222) sa oženil a následne rozviedol s piatimi ženami. Ale svojho vozataja považoval za svojho „manžela” a tiež sa oženil s atlétom Zotikom. Heliogabalus sa s obľubou obliekal ako kráľovná.
Naše správy o homosexuálnom manželstve z Ríma nám umožňujú, dúfam, jasnejšie porozumieť tomu, čo je v stávke. Ako je tomu aj dnes, zdá sa, že manželstvo muža s mužom bolo následkom rozšíreného prijatia homosexuality; t.j. prax homosexuality viedla k myšlienke, že homosexuálne zväzky by mali mať rovnaké postavenie ako heterosexuálne zväzky.
Musíme tiež dodať, že heterosexualita mala u Rimanov zlé postavenie. Konkubinát aj prostitúcia boli úplne akceptované, pornografická, sexuálna zábava a jej prejavy boli úplne normálne, poskytovanie sexu bola jedna z povinností otrokov. Ódy na slávu manželstva sa robili, nie pretože Rimania mali predkresťanskú predstavu o posvätnosti manželstva, ale za účelom, aby Rím získal viac občanov – vojakov. Rimanov totiž ubúdalo, nakoľko robili čokoľvek, aby nemali deti.
Rozpad heterosexuálnej morálky v Ríme viedol k uzatváraniu homosexuálnych manželstiev. Mnohí kritici satirizovali takéto zväzky. Problém pre Rimanov nebola homosexualita ako taká, ale to, že sa Riman ponížil a hral rolu ženy v manželstve.
Kresťania mali problém s celou rímskou sexuálnou sférou. Nie je, samozrejme, žiadnym prekvapením, že prví kresťania boli proti a prísne odmietali homosexualitu, ktorá bola pre Židov neprirodzená. Odmietali akúkoľvek sexualitu mimo heterosexuálneho monogamného manželstva. Kresťanov netreba chváliť za názor, že manželstvo musí byť definované ako zjednotenie muža a ženy, pretože je to v skutočnosti prirodzený postoj ľudskej snahy nevyhynúť za jednu generáciu. Čo je typické pre kresťanstvo (opäť nielen na základe judaizmu, ale je ním umocnené) bolo obmedzenie sexuality len na monogamné heterosexuálne manželstvo.
Kresťania sa ocitli v pohanskej kultúre, kde bolo len niekoľko obmedzení v oblasti sexuality – v kultúre, ktorá, aby sme spomenuli očividný a nesmierne dôležitý fakt, sa podozrivo podobá na našu.
Katechizmus z prvého storočia po Kristovi Didaché roztomilo ujasňuje, čoho sa pohania budú musieť vzdať, vzhľadom na rímsku sexualitu, keď raz vstúpia do cirkvi. Začína hrozivými slovami: „Sú dve cesty: jedna cesta života a druhá cesta smrti – medzi týmito dvoma cestami je veľký rozdiel.” Pohanskí konvertiti boli konfrontovaní so zoznamom požiadaviek. Niektoré z nich boli pre Rimanov prijateľné: „Nezabiješ, nezosmilníš.” Hoci pre Rimanov potrat nebol vražda a manžela, ktorý mal sex s otrokmi alebo prostitútkami, nepovažovali za cudzoložníka.
Avšak potom nasledovali zvláštne nariadenia (prinajmenšom pre Rimanov): „Nebudeš kaziť chlapcov.” „Nebudeš mať nedovolený sex.” „Nezabiješ svoje potomstvo potratovými prostriedkami (a) nezabiješ narodené dieťa.” Proti normám v Ríme kresťania musia odmietnuť pedofíliu, smilstvo, potrat a zabíjanie dieťaťa po narodení. Zoznam tiež nariaďuje: „Nevyrobíš si jedy.” Išlo o zákaz proti rozšírenej zvyklosti v rímskom cisárstve vyrábať jedy, ktoré mali antikoncepčné účinky.
Zákazy proti sexuálnym praktikám, ktoré Rimania bežne schvaľovali, spomínam popri zákazoch antikoncepcie, potratov a zabíjania dieťaťa po narodení z veľmi dôležitého dôvodu. Kresťania definovali sexualitu termínmi prirodzenej schopnosti rozmnožovať sa. Čo bolo iné, však nebolo rozoznanie očividnej potreby muža a ženy splodiť dieťa – aj stoici argumentovali v rovnakom duchu. Čo bolo na kresťanstve zvláštne, bola neprípustnosť všetkých ostatných foriem sexuality (mnohí stoici mali mužských milencov). Rímske pozdvihnutie sexuálneho potešenia nad plodenie viedlo kresťanov k túžbe po antikoncepčných jedoch, látkach s potratovým účinkom a zabíjaniu dieťaťa po narodení.
Tiež to viedlo k pohľadu na manželstvo ako na priestor pre sexuálne potešenie, ktoré na odplatu dovolilo rovnaké postavenie heteroseuxálneho a homosexuálneho manželstva.
Theodosiov kódex, ktorý vytvorili kresťanskí cisári v 5. storočí po Kr., označil manželstvo osôb rovnakého pohlavia za nelegálne (odkazoval ako precedens na edikty publikované za cisárov štvrtého storočia Konštantína II. a Costansa).
Vidíme teda, že kresťania dnes nečelia ničomu novému. V skutočnosti ide o niečo celkom staré, čo reprezentuje návrat k pohanským pohľadom na sexualitu, ktoré dominovali v rímskom cisárstve, do ktorého sa kresťanstvo zrodilo.
(Redakčná poznámka: roky vlády cisára Helagabala nie sú v originále správne: jeho vláda skončila v roku 222 po Kr., nie v roku 212).
Poznámka: Úryvky z antických prameňov sú upravené podľa slovenských a českých prekladov týchto diel.
Autor: Benjamin Wiker
