Francúzska filozofka Simone de Beauvoir tvrdila, že ženy boli vždy definované ich vzťahmi s mužmi, a preto budú mať stále podriadené role
Láska, ktorá sa neodvážila vysloviť svoje meno v 1894 sa stala láskou, ktorá v roku 2017 neprestáva hovoriť. Ako sa to stalo? Existuje tam puto spájajúce Oscara Wilda, nepokoje zo Stonewall, manželstvá rovnakého pohlavia, Caitlin Jenner a WC Severnej Karolíny?
Jedno z najjasnejších nedávnych skúmaní dejín vývoja predstáv o sexualite prichádza v časopise Communio. V článku "Gender Ideology and the Humanum" od americkej akademičky Margaret H. McCarthy sa načrtáva mučivá cesta súčasnej rodovej teórie. Je dlhá a zložitá, ale uspokojivá.
Rodová ideológia tlie po stáročia, pravdepodobne už od čias francúzskeho filozofa Reného Descartesa (1596-1650) a jeho predstavy človeka ako ducha v stroji, ako mysle uväznenej v tele. Jeho dualizmus rozbil starovekú a stredovekú koncepciu človeka ako zjednotenia tela a duše a pripravil pôdu pre moderný rámec, v ktorom je myseľ hlavný staviteľ a telo len zbiera zdroje.
Prvá ukážka Margaret McCarhy: V sumári nedávneho vývoja stojí Simone de Beauvoir (1908-1986), nesmierne vplyvná francúzska feministická filozofka. V jej knihe The Second Sex, de Beauvoir tvrdí, že ženy boli vždy definované ich vzťahmi s mužmi, a preto budú mať vždy podriadené úlohy. McCarthy takto sumarizuje túto kritiku:
Je dôležité si uvedomiť, že na začiatku a zároveň srdcom teórie rodu ako "sociálneho konštruktu" je hlboký nepokoj so samotným telom, obzvlášť ženským telom. Tu spočíva koreň problému, v dostatočnom predstihu pred akýmkoľvek vzdelávaním či socializáciou slávnej "dievčiny, ktorá sa stane ženou." Je to ženské telo, ktoré je proti jej existencii ako osoby. Je to teda v konečnom dôsledku jej vlastné telo, ktorému musí žena odolávať. Pre Simone de Beauvoir to prevažne znamená úplné zabránenie tehotenstvu, alebo jeho zastavenie už v priebehu.
V nadväznosti na teóriu Simone de Beauvoir, podľa ktorej sa ženy potrebujú izolovať od svojej ženskosti, Shulamith Firestone (1945-2012), kanadsko-americká marxistická feministka, tvrdila, že sa jedná o hlbší problém než mužský útlak. Ženy boli utláčané faktom, že majú telá, ktoré musia nevyhnutne obetovať noseniu detí a vychovávaniu. V diele The Dialectic of Sex uvádza:
Konečným cieľom feministickej revolúcie musí byť, na rozdiel od cieľa prvého feministického hnutia, nielen odstránenie mužských privilégií, no aj samotné sexuálne rozlíšenie: na pohlavných rozdieloch už dlhšie nebude kultúrne záležať... Rozmnožovanie druhu jedným pohlavím pre úžitok oboch bude nahradené (alebo aspoň bude možné) umelou reprodukciou: deti sa narodia rovnako obom pohlaviam, alebo nezávisle na druhom, avšak druhý sa môže spolupodieľať... Tyrania biologickej rodiny sa skončí.
S nedávnym vývojom reprodukčnej techniky, tieto predpovede už nevyzerajú ako sci-fi. IVF (oplodnenie mimo maternice) sa stalo veľmi rozšírené; vedci vyvíjajú umelé vajíčka a spermie; a existuje možnosť nechať plod rásť mimo ľudské telo v umelej maternici, hoci je to stále vzdialené.
Poslednou postavou opísanou autorkou Margart McCarthy je Judith Butler (1956 -), ktorej myšlienky sú tak progresívne, že sa sotva dá nazvať vôbec feministkou. Ona spopularizovala myšlienku, že rod nie je niečo podstatné, ale skôr "performatívne"; je to ilúzia vytvorená konštantným opakovaním štylizovaných akcií. Telo je svojim antagonistom. Samotná skutočnosť príchodu na svet s telom a jeho všetkými vlastnosťami - pohlavie je iba jedna vlastnosť - je znakom zajatia prírody, ktoré musí byť prekonané. McCarthy poznamenáva:
Aby bolo jasné, Butler nemieri iba na zlé koncepcie tela (a ich ženské zástupkyne), no na myšlienku, že existuje akákoľvek koncepcia tela, že telo je niečím. Pre Butler je škodlivá samotná myšlienka stálosti a nespornosti tela, pretože táto myšlienka "úspešne skrýva a maskuje vývoj mocenských vzťahov, ktorými je tvorená" a ktorými sa uskutočňuje.
Margaret McCarthy vnímavo poznamenáva: "Je to ako by sme boli všetci skutočne hermafroditi bez ohľadu na našu anatómiu alebo našu fyzickú konštitúciu."
Kľúčová bitka sa odohráva o to, čo znamená pre človeka byť slobodný. "Čo majú tieto mučivé varianty "rodu ako sociálneho konštruktu" spoločné, je pohľad na telo ako problematický limit slobody - slobody vnímanej ako čisté sebaurčenie z vlastnej iniciatívy." Radikáli rodovej teórie si napokon myslia, že sme čistou vôľou "pripútanou k umierajúcemu zvieraťu", uvádza Yeats. Butler rozširuje Descartove oddelenie mysle a tela na maximum. Myseľ je najslobodnejšia, keď dominuje telu a využíva ho.
Čo vysvetľuje tento zúfalý impulz poprieť samozrejmé fakty biológie, dokonca do bodu ignorovania objavov, ktoré naše sexuálne rozdiely rozširujú priamo na bunkovú úroveň a neexistujú iba výlučne v našich reprodukčných orgánoch?
Odpoveď Margaret McCarthy je neobvyklá, a ak je správna, tak je alarmujúca. Ona poukazuje na to, že sexuálne telo má zmysel iba vo vzťahoch závislosti a interakcie: matka-otec-dieťa a muž-žena. Všetci sme deti, ktoré vďačia za svoju existenciu mužovi a žene a naše telá hovoria jazykom závislosti a spoločenstva.
Ak chcú rodoví teoretici získať absolútnu slobodu, o ktorej snívajú, musia poprieť tieto vzťahy. Namiesto židovsko-kresťanského presvedčenia, že "nie je dobré pre človeka byť sám," hovoria: "je dobré byť sám." Sartre (francúzsky komunistický filozof známy pre dielo Nausea - editor) sa úplne nemýlil, keď slávne povedal: "peklo sú tí druhí," komentovala Margaret McCarthy ironicky.
Rodová teória, podľa Margaret McCarthy, nás má "chrániť pred skutočnosťou, že sme "od" a "pre" druhých." Individualizmus sa úplne zbláznil. Pravdepodobne tragická smrť Shulamith Firestone bola symbolom tejto filozofie Robsinona Crusoe. Keď zomrela v roku 2012, bola schizofrenická, vyhladovaná a opustená. Bola už týždeň mŕtva, než sa našlo jej telo v jej byte na Manhattane.
Margaret McCarthy sa vôbec nezaoberá politickými následkami svojej analýzy. Ale dajú sa očakávať dva zjavné vývoje, jeden v krátkodobom horizonte a jeden v dlhodobom.
V krátkodobom horizonte, rodina stratí svoje postavenie "prirodzenej a základnej skupinovej jednotky spoločnosti ... s nárokom na ochranu zo strany spoločnosti a štátu," ako to opisuje Všeobecná deklarácia ľudských práv (článok 16, 3). Proste tu neexistuje privilegované miesto pre rodinné vzťahy v spoločnosti, ktorá začlenila rodovú teóriu do svojho právneho systému. Ak si všetci môžeme zvoliť náš obľúbený model pohlavia, potom mať deti je samozrejme len osobnou voľbou. Ľudia, ktorí chcú vychovávať deti si nezaslúžia väčší rešpekt, než ľudia, ktorí chcú chovať alpaky.
A z dlhodobého horizontu, ako dlho dokáže prežiť demokracia, taká ako ju poznáme? Demokracia je viac, než len aritmetika 50%+1. Je to politická kultúra, ktorá predpokladá, že ľudia prevezmú zodpovednosť za seba, najprv v rámci rodín, potom v rámci spoločnosti. Politický poriadok založený na rodovej teórii, ktorý odmieta sociálne väzby, podporuje krajný individualizmus a učí, že "peklo sú tí druhí" bude skutočne veľmi zvláštnym druhom demokracie.
Takže v hre je viac, než len WC (téma USA - či treba mať osobitné "transgender" WC vo všetkých vládnych budovách - editor) . Či už si to protagonisti uvedomujú alebo nie, konečným bodom rodového projektu nie je len pretváranie sexuálneho správania, ale samotnej spoločnosti.
Zdroj: lifenews.sk
