Choď na obsah Choď na menu

Psychiater a bioetik Scott Y. H. Kim z amerického národného inštitútu zdravia skúmal dáta všetkých prípadov eutanázie, ktorá bola vykonaná na psychiatrických pacientov v priebehu rokov 2011-2014 a zistil, že viac ako 56 % pacientov odmietlo liečbu, ktorú im lekár odporučil a ktorá by im pomohla. Výsledky štúdie prináša aj denník New York Times.

Depresia a samota

Depresia bola prevažujúcou diagnózou no veľmi často sa objavoval pri eutanázii aj dôvod ako “samota”, píše americký denník. “Pacientom bol napríklad muž, ktorý žil úplne sám a ktorého život bol samý pád”, píše sa pri dokumentácii motívu eutanázie. V ďalšom prípade zasa 70-ročná žena prehlásila, že jej manžel sa pred rokmi rozhodol, že jeden bez druhého nebudú žiť. Ona nemala problémy so zdravím, no po smrti manžela opísala svoj život ako “živé peklo”.

Úzkosť a poruchy prijímania potravyMedzi ďalšími prípadmi, u ktorých lekári pristúpili k eutanázii, boli tiež prípady úzkosti či porúch prijímania potravy. Výskumníci zistili, že 1 z 10 pacientov nemal zvonku žiadnu podporu od psychiatra, pričom približne v štvrtine prípadov lekári medzi sebou neboli v zhode, čo sa týka poskytnutia eutanázie.  Čo sa týka veku, tretina zabitých eutanáziou mala 70 alebo viac rokov, 44% bolo v rozmedzí 50-70 rokov a 25% ich bolo vo veku 30-50 rokov.
Opustení chorí
Aaron Kheriaty, profesor psychiatrie na Univerzite Kalifornia univerzite povedal: “Ak analyzujeme subjektívne kritéria, ktoré viedli k rozhodnutiu osoby podstúpiť eutanáziu v Holandsku, nemôže nás potom prekvapiť taká rozmanitosť veku a rôzna typológia psychiatrických diagnóz. Je mimoriadne znepokojujúce, že mnohé mentálne choroby, o ktorých holandská komisia podala správu, boli liečiteľné”. Kheriaty ďalej vysvetlil, že tým, že sa otvorili dvere eutanázii pre mentálne choroby, došlo k riziku, že “pacienti budú opustení miesto toho, aby im bola daná nádej”.

Zdroj: https://www.hlavnespravy.sk/holandsko-a-eutanazia-psychiatricki-pacienti-su-zabijani-z-dovodu-samoty-depresie-alebo-poruch-prijmu/745043