Akoby prevzaté z kinematografie o Hitlerovi, ktorý ospravedlňoval zabíjanie psychiatrických pacientov tvrdiac, že eutanázia je pre ich dobro.
Zdá sa, že história sa opakuje. Hitlerove tézy sa medzi prominentnými vedcami stávajú čoraz populárnejšími, a dokonca aj etickými a prijateľnými…
Žurnál pre medicínsku etiku totiž publikoval článok pod názvom Nepravdepodobnosť zmeny odozvy u pacientov s demenciou, v ktorom autori trvajú na tom, že zmena vôle u pacientov postihnutých demenciou, ktorí vedú nám skrytú kvalitu života – teda javia sa šťastní aj napriek patologickému postihnutiu, ktoré ich zasiahlo, sa nemá brať do úvahy.
Autorky Karin Rolanda Jongsma, Mirjam AG Sprangers, SUzanne van de Vathorst tvrdia, že keď pacienti s demenciou vyjadrujú svoje túžby, ktoré nie sú vyhovujúce, alebo priamo protirečia požiadavkám, ktoré vyjadrovali pred tým ako zdraví, netreba sa nad tým pozastavovať, lebo pacient je “chudáčik, ktorý je spokojný aj takto”: V praxi to má znamenať to, že ak sa niekedy v minulosti (ešte ako zdravý) vyslovil, že v prípade demencie chce byť radšej zabitý, nemožno teraz uvažovať nad tým, že si to teraz, v stave demencie, rozmyslel. Aj keby trval na tom, že nechce umrieť.
Ktovie, či by rovnaký princíp platil aj v opačnom prípade – že dnes, demenciou postihnutý človek by si prial umrieť, zatiaľčo v minulosti to pre taký prípad nechcel… Je viac než pravdepodobné, že v takom prípade by v diskusiách prevážila aktuálna vôľa pacienta. V severských krajinách to totiž takto už funguje.
Bioetici a gerontológovia, ktorí tvrdia, že pacienti postihnutí demenciou menia svoj názor, lebo na nich niekto tlačí, alebo len kvôli neschopnosti mať trvalý názor, sa mýlia. Osoba s mentálnymi poruchami v dôsledku senility môže mať chvíle jasnej mysle a môže byť schopná žiť život bez pocitu, že je niekomu “záťažou”. Skúsenosť tejto choroby môže byť v skutočnosti ľahšia, než ako si to predstavovali v mladosti.
Autorky článku však vysvetľujú zmenu v myslení inak. Myslia si, že ich zmena názoru súvisí s ich demenciou a nemožno ignorovať ich predošlé prianie, či nariadenie, keď sa v mladosti vyslovili, že v budúcnosti takto radšej nechcú žiť.
V skratke, eutanázia je dobrá a správna vec a to aj v prípade, že je “poskytnutá” osobe, ktorá ju nechce. Lebo tá osoba “nevie, že ju v skutočnosti chce” a že “je pre ňu dobrom”. Tu už asi končí zdravý rozum skôr u tých, ktorí o eutanázii teoretizujú a silou mocou ju chcú v spoločnosti presadiť.
